Martin Viskupič, trnavský kostolník

Pri 30. výročí smrti rehoľného brata Martina Viskupiča SJ si spomíname na tohto jednoduchého a rýdzeho človeka, ktorý veľkodušne odpovedal Bohu celoživotným „áno“. Prinášame ukážky z článku, ktorý pripravila Irena Kostolanská pre časopis Posol Božského Srdca Ježišovho.

Marcinko, ako ho všetci volali, takto hovoril o svojom živote a rehoľnom povolaní: „Narodil som sa v Ružindole 18. novembra 1906. Tam som vyrástol, aj polovičku školy som si vykonal. Matka počas prvej svetovej vojny ovdovela a ja som zostal doma s dvoma sestrami, musel som ich varovať. Matka sa venovala hospodárstvu…“

Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil Martin Viskupič 30. júla 1944 v Ružomberku. Pracoval ako záhradník a pomocný pekár. … Počas „barbarskej noci“ 14. apríla 1950 ho previezli do sústreďovacieho kláštora v Jasove, neskôr do Podolínca. Po roku ho eskortovali do Hejníc, kde pracoval v porcelánke a na píle.

Ako „nepolepšiteľný“ bol presunutý do Želiva, kde sa štyri roky staral o zvieratá na družstve. … Za tzv. poburovanie proti republike (odmietol ísť voliť) ho odsúdili a väznili vo Valdiciach, kde stretol „skoro polovicu rehole a celý rad biskupov“. Odtiaľ ho presunuli na Mírov, kde ho zastihla amnestia v roku 1962.

Vrátil sa do rodiska a zamestnal sa v trnavskom cukrovare. Po odchode na dôchodok pomáhal pátrovi Michalovi Potockému na fare v Dolných Voderadoch. Potom dostal nové poslanie: stal sa kostolníkom v trnavskom jezuitskom kostole, kde pôsobili pátri František Bednár a Emil Krapka.

Po čase si kúpil malý záhradný domček v Trnave na Kopánke, kde býval aj s pátrom Krapkom. Rehoľní spolubratia, ktorí za totality tajne študovali filozofiu a teológiu, chodievali práve do tohto domčeka na Francisciho ulici.

Páter Emil Váni takto vnímal frátra Martina: „Vždy ostával v úzadí, utiahol sa. Keď sme prišli, napiekol vynikajúce ‚bratislavské trnavské rožky‘. Bol bystrý, dobrý, zbožný, pracovitý. Človek veľkej viery a služby. Bol veľmi hĺbavý. Keď počul kázeň, v ktorej sa mu čosi nezdalo, po svätej omši sa pýtal: ‚Tak páter, jako to je vlastne s týmto?…‘ A čo je dôležité, to vždy rozprával páter Krapka, fráter Martin bol šíriteľom Posla v rodnej dedine, mal apoštolského ducha.“

Zaujímavé príhody s frátrom Martinom Viskupičom pripája páter Peter Zahoránsky: „V našom jezuitskom kostole v bočnej kaplnke svätého Jozefa sú spovednice. Tam za totality ešte skôr, ako otvoril kostol, poslal brat Marcin našich tajne vysvätených pátrov, aby si sadli do spovedníc. Potom otvoril kostol a pre istotu sa pohyboval po kaplnke. Zrazu k nemu prišiel tajný a začal sa vyzvedať: ‚Kto tam spovedá?‘ Marcinko sa tváril, že slabo počuje, a trikrát sa spýtal: ‚Čo?‘ Tajný musel hlasnejšie vysloviť svoju otázku, čím na seba upútal pozornosť ľudí. Až potom mu fráter po trnavsky odvetil: ‚Knaz.‘ Tajný hneď odišiel.“

Raz počul, ako sa horolezci dohovárali s pátrom Krapkom, že natrú vežu kostola. Keď Marcinko počul, koľko peňazí to bude stáť, zahundral: ‚Také bohapusté vyhadzuvání penazí.‘ Ráno na druhý deň išiel páter Krapka do kostola a s hrôzou zistil, že brat Viskupič je na veži kostola, cez okná veže má prepchatú ‚foršnu‘ a uviazaný o lano natiera vežu… “

A to už mal fráter Martin vyše sedemdesiat rokov. Kostolníkom v trnavskom jezuitskom kostole bol od roku 1969 až do svojej smrti. Zomrel 14. januára 1994 v Trnave, pochovaný je v Trnave.

Výber z textu Ireny Kostolanskej pre časopis Posol. Celý článok vyjde vo februárovom čísle časopisu.

Foto: Archív Spoločnosti Ježišovej, Jozef Bartkovjak SJ