Andreja Osvalda SJ si uctí Svätý Kríž a Lacková

Medzi osobnosťami jezuitskej rehole, ktorých nedožité storočnice si pripomíname v roku 2025, patrí aj páter Andrej Osvald SJ (1925-2019), provinciál slovenských jezuitov v období 1977 – 1990. V 50. rokoch bol väznený v Jáchymove, od roku 1970 pôsobil vo farnostiach Spišskej diecézy a po roku 1989 obnovil rehoľné štruktúry počnúc noviciátom v Trnave. Na miestach spojených so životom a pôsobením P. Andreja Osvalda vo Svätom Kríži a v Lackovej pribudnú pamätné tabule.

Vo Svätom Kríži (okr. Liptovský Mikuláš), kde P. Andrej Osvald SJ pôsobil v období 1977 – 1987 ako správca farnosti, mu odhalia pamätnú tabuľu na budove fary v nedeľu 29. júna 2025 o 10.30. Slávnosti, ktorá sa začne vo farskom Kostole Povýšenia Svätého kríža, bude predsedať emeritný prešovský archieparcha Ján Babjak SJ. Podujatie organizuje Konfederácia politických väzňov Slovenska v spolupráci s miestnou farnosťou. Plagát s pozvánkou – pdf

V Lackovej (okr. Stará Ľubovňa), kde sa P. Andrej Osvald SJ narodil a kde je aj pochovaný, mu odhalia pamätnú tabuľu pri vchode do kostola v nedeľu 27. júla 2025 o 11.00. Slávnosti vo filiálnom kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bude opäť predsedať vladyka Ján Babjak SJ. Spomienkové podujatie organizuje farnosť Nižné Ružbachy – filiálka Lacková v spolupráci s obcou Lacková a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Plagát s pozvánkou – pdf

Životný príbeh v skratke

Páter Andrej Osvald SJ sa narodil 9. mája 1925 v Lackovej v okrese Stará Ľubovňa, v roku 1946 vstúpil do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Po násilnom zásahu totalitného režimu proti reholiam v roku 1950 pracoval v táboroch PTP, v roku 1955 bol zatknutý a  odsúdený za tajnú náboženskú činnosť na štyri roky väzenia, ktoré si odpykal v uránovej bani v Jáchymove.

Neskôr pracoval ako roľník v rodnej obci, od roku 1967 aj ako organista v Nemčiňanoch a vo Vrbovom. Po roku 1967 si dokončil štúdiá na bohosloveckej fakulte v Bratislave a ako 45-ročný bol 1. júna 1970 vysvätený za kňaza.

Slávnostné rehoľné sľuby v Spoločnosti Ježišovej zložil 15. augusta 1971 v kostole Najsvätejšej Trojice v Trnave do rúk miestneho predstaveného P. Františka Bednára SJ.

Pastoračne pôsobil v Spišskej diecéze: ako kaplán v Liptovskej Lúžnej (1970 – 1972) a v Ružomberku (1972 – 1977) a ako farár v Liptovskom Svätom kríži (1977 – 1987) a vo Važci (1987 – 1990).

Provinciál A. Osvald sa stretol v Ríme s Jánom Pavlom II. v júni 1989 

Dňa 10. novembra 1977 bol vymenovaný za provinciála Spoločnosti Ježišovej na Slovensku, ktorým bol až do 1. januára 1991. Tento úrad prevzal po P. Jánovi Srnovi. Ako provinciál organizoval činnosť jezuitov na Slovensku vrátane  tajnej pastorácie, štúdií a vysviacok. Nekompromisne sa vzoprel ponukám na spoluprácu zo strany totalitnej Štátnej  bezpečnosti.

Po nástupe náboženskej slobody sa ako provinciál do roku 1990 venoval obnove rehoľného života jezuitov prípravou noviciátneho domu v Trnave, exercičných domov, ako aj  prípravou obnovenie činnosti Teologického inštitútu sv. Alojza v Bratislave.

Ďalej pôsobil v Prešove, Košiciach a od roku 2008 bol na dôchodku v jezuitskom dome seniorov v Ivanke pri Dunaji, kde zomrel 20. januára 2019 vo veku 93 rokov. Pochovaný je v rodnej Lackovej spolu so svojím bratom Jozefom Osvaldom, ktorý bol tiež jezuitom, rehoľným bratom.

Rodní bratia Andrej (vľavo) a Jozef Osvaldovci

Boží dlžník

Svoj život opísal P. Andrej Osvald v autobiografii s názvom Boží dlžník. V úvode okrem iného píše:

„Nie som nijaký mimoriadne nadaný človek. Ako člen Spoločnosti Ježišovej na Slovensku som sa ani nedovážil pomyslieť, že raz dostanem takú dôveru. Boh ma povolal prostredníctvom predstavených Spoločnosti Ježišovej od pasenia kráv a koní do rehole sv. Ignáca. Iste som si to ničím nezaslúžil. Veď ma po prvej žiadosti ani neprijali! Až keď som sa hlásil tretí raz. (…)

Nechcem sa vyvyšovať nad iných. Nie som lepší ako iní v Spoločnosti Ježišovej. No „tým, čo milujú Pána Boha, všetko slúži k dobrému“.

Odpusťte mi, ak sa odvážim povedať, že aj cez moju nedostatočnosť sa vypuklejšie ukázala mimoriadna Božia milosť a moc Božia vo vedení Spoločnosti Ježišovej za komunizmu na Slovensku. Som si istý, že bez akýchkoľvek mojich zásluh. Nech je Boh za všetko zvelebený a oslávený. Všetko na jeho väčšiu česť a slávu!“

(Andrej Osvald SJ: Boží dlžník. Subjektívny pohľad na môj život, Dobrá kniha, Trnava 2008, s. 6)

Autobiografiu napísal A. Osvald v Prešove ako osemdesiatnik

Jezuitský život pátra Andreja

Prinášame biografický text, ktorý priblížil pátra Andreja Osvalda pri príležitosti jeho 90. narodenín 9. mája 2015.

Keď páter Andrej diktoval svoj životopis novicom v roku 1995, mali pre neho novici prichystanú len jednu kazetu. Naznačili mu, aby sa jeho životopisné rozprávanie vošlo do 90-minútovej kazety. Keď sa však táto kazeta naplnila napínavým rozprávaním, novici cítili, že je potrebné zachytiť pokračovanie aj ďalších udalostí a vytiahli hneď ešte druhú – doteraz schovanú kazetu. Možno je to úsmevná okolnosť, ale je aj silnou práve pre objavenie bohatého vnútorného život pátra Andreja. Životopisné komentáre, ktoré dnes už deväťdesiatročný P. Andrej  diktoval novicom, sú plné napätia a zvratov a priblíženia veľkého daru života a viery, akého sa mu dostalo.

Andrej Osvald sa narodil v Lackovej 9. mája 1925. Prvá udalosť, ktorá sa mu vryla hlbšie do pamäti bola tá, keď malý Andrej opatroval ešte mladšieho brata Jozefa a ako ho v horlivom kolísaní prevrátil aj s kolískou. Oboch bratov v nárekoch potom našla matka, zodvihla ich, poláskala a utrela od sĺz. Práve v tomto akte láskavosti svojej matky Andrej spomína ako si uvedomil, že žije a že naša dobrá matka nás má rada. Z deviatich detí ostalo sedem živých. Rodičia ich formovali v duchu viery, práce a vzájomnej pomoci.

Aj keď prvé volanie ku kňazstvu prišlo vplyvom dobrého učiteľa u Andreja už v detstve, život ho nachvíľu odviedol od tohto sna. Vďaka ochotnej pomoci rodičov najprv začal študovať v r. 1942 na učiteľskej akadémii v Spišskom Podhradí. Brat Jozef ho medzitým predbehol v uskutočnení rehoľného plánu a v roku 1944 sa stal ašpirantom a neskôr novicom v Spoločnosti Ježišovej. Ako dobrý brat však vybavil u novicmajstra P. Mikuša rozhovor aj pre Andreja s témou o príprave na dobré povolanie. Po tomto rozhovore sa jeho náklonnosť k pátrovi magistrovi i k jezuitom ešte zväčšila.

Po maturite na učiteľskej akadémii, a po examinácii v Levoči, Andrej vstupuje 30. júla 1946 do jezuitského noviciátu v Ružomberku. Kým ho otec slobodne prepustil na cestu ku kňazstvu, musel doma ešte pokosiť žito i ďatelinu. Otec mu urobil láskavosť: udelil mu na cestu svoje otcovské požehnanie a na voze ho doviezol ku vlaku do Podolínca.

V Ružomberkom noviciáte bolo srdečného zvítania sa s rovesníkmi, ktorých mená ani dnes nie sú pre nás neznáme: Stano Čelko, Vladimír Kleštinec, Ladislav Lencz, Juraj Silaj a ďalší. V duchu priateľstva a duchovného vedenia pátra Mikuša  spoznáva Andrej svoju budúcu životnú cestu. Uvedomelo si ju vyberie a potvrdí ju aj prvými sľubmi na sv. Ignáca v roku 1948. Jeho cesta vedie potom na filozofické štúdiá do Děčína. Ani tu mu nechýbajú dobrí priatelia, zapálení do štúdia i športu, ale zároveň aj vyskúšaní komunistickým projektom, ktorým sa 14. apríla 1950 zlikvidovali rehoľné komunity. Štúdiá sa pre školastikov prerušili, nastúpili na rôzne druhy prác v Bohosudovskej kaolínke.

Na jeseň sa mení politická stratégia a Andrej musí narukovať do Pomocno-technického práporu v Komárne. Vo vízii skorého prepustenia sa nechá v roku 1953 preložiť na ťažké práce do čiernouhoľnej bane na Ostravsku. Jezuitské priateľstvo si tam utužuje s českými pátrami Rudom Zúbkom, Václavom Švestkom, Jánom Pavlíkom. Bývajú spoločne v Ostrave a ich skupinu vysnorí štátna polícia v r. 1956 a všetkých pozatýka. Andrejovu väzenskú identitu na dlhý čas ukrývalo len registračné číslo 8623. Súd v Ostrave mu vymeral 4 roky nepodmienečného trestu a ako odsúdený sa vrátil opäť do bane. Tentoraz do Jáchymova, kde v uránovej šachte Rovnosť ťaží smolinec. Aj tu pokračuje v duchovnom živote, keď si našiel tajné cestičky ku kňazovi, aby sa mohol vyspovedať či prijímať eucharistiu.

V núdzi poznáš priateľa – hovorí príslovie – a i tu sa takýmito blízkymi priateľmi pátra Andreja stali rehoľníci Anton Srholec, Janko Brichta, František Sabadoš, Augustín Krajčík a ďalší… Mnohé udalosti sa v živote zabudnú, ale návšteva brata Jozefa v Jáchymove so správou o smrti otca, či ďalšie dojímavé príhody ťažko skúšaných ľudí mu ostali dlho v pamäti. Neskôr z nich vznikne Andrejova kniha Boží dlžník.

Sviatok sv. Michala – 29. september 1959 – priniesol Andrejovi slobodu. Po prepustení odchádza do svojho rodiska, do Lackovej i do zamestnania v magnezitke v Lubeníku (1960-63). Ťažšie okolnosti doma ho zamestnajú na hospodárstve v Lackovej (1963-65), a po príchode brata Ruda domov odchádza ako robotník na poľnohospodárske družstvo do Nemčinian.  Tu je zároveň činný (1965) ako organista u miestneho kňaza, priateľa i bývalého jezuitu Štefana Ondruška. Organistom ostal aj na novom mieste, keď sa v rokoch 1965-68 presťahoval vo Vrbového.

Pokusy o obnovenie verejného rehoľného života v rokoch 1968-69 nevyšli. Posilnilo sa ale vedomie spolupatričnosti, vďaka čomu sa mohli jezuitskí pátri i školastici pravidelnejšie stretávali na slobode. V nových podmienkach sa našla možnosť, ako svoje zasvätenie obnovovať komunikáciou s druhými. Našiel sa spôsob, vďaka ktorému tí, čo bývali najbližšie k sebe, sa pravidelne stretávali a komunikovali.

Novšia iniciatíva, ktorá  ovplyvní Andrejovu budúcnosť, vzišla v roku 1968, keď sa mu podarilo dostať do kňazského seminára v Bratislave. Tu dokončí svoje začaté teologické štúdiá a ako 45-ročný bude 1. júna 1970 vysvätený na kňaza. Zároveň je zaradený do diecéznej pastorácie v Spišskej diecéze. Tu pracuje ako kaplán v Liptovskej Lúžnej (1970-72), v Ružomberku (1972-77) i ako farár vo Liptovskom Svätom Kríži (1977-87) a vo Važci (1987-90).

Verejná pastorácia umožnila pátrovi Andrejovi žiť svoje rehoľné záväzky v komunikácii s pátrami  žijúcimi v Ružomberku. Oporou mu boli pátri Rudolf Lednický, Michal Petráš, Pavol Horský, Juraj Bak. V komunikácii hľadali aj novšie a funkčnejšie formy jezuitskej misie. Andrej ich nachádza v službe Rómom, miništrantom, mladým ľuďom, z ktorých zostaví aj bigbítovú skupinu.

Jeho aktívna služba so štátnym súhlasom pre verejnú pastoráciu i potreba nového ducha pre roztratenú jezuitskú provinciu podmienili 13. novembra 1977 Andrejovo vymenovanie Generálnou kúriou z Ríma za provinciála slovenských jezuitov. Na ohlásení jeho vymenovania boli prítomní ružomberskí jezuitskí priatelia a z funkcie odchádzajúci páter Ján Srna.

V novej úlohe P. Andrejovi pomáhajú ďalší pátri – P. František Bednár, P. Ján Dieška, P. Valér Zavarský, P. Emil Krapka a P. Karol Ďurček. Niektoré kroky musí ale urobiť sám. Dôležité bolo posilniť novými rozhodnutiami začatú tajnú formáciu mladých jezuitov. Viacerí pátri Andreja od toho odhovárali, lebo rehoľa nemala štátny súhlas a taká činnosť bola riskantná. Avšak páter Andrej vyložil do nových čias rehoľný ideál slovami: „Nechcem, aby nás pozatvárali, ale aby sme v tomto čase prenasledovania, do ktorého nás Boh poslal, žili jezuitskú charizmu s odvahou a s dôverou v Božiu pomoc, prípadne vo väzení trpeli a umierali.“

Nastolená línia jezuitského hľadania vlastnej misie Spoločnosti priniesla mnohé novšie veci. Ich základom mali ostať duchovné cvičenia a potrebné štúdium. Z nich sa postupne zrodilo 19 zošitov ignaciánskej spirituality Sub crucis vexillo.  Slovenskí jezuiti v Kanade pomáhali bohatým knižným trhom a posilňovali hľadanie duchovného pokroku na Slovensko aj tak, že rešpektovali  podnety, aké ku  spirituálnej potrebe zo Slovenska vysielal P. Andrej so spolupracovníkmi. Zdokonaľovaním prešla aj skrytá teologická formácia jezuitských školastikov. Pre jej potreby sa zostavilo veľa samizdatovej teologickej a prekladovej tvorby. Komunikácii s rímskym ústredím napomáhal P. Andrej utajovanými stretnutiami s asistentom P. Generála Andrzejom Koprowskim.

Udalosti z novembra 1989 zavŕšili 13-ročný provincialát P. Andreja. Jezuitská rehoľa vystúpila z tajných štruktúr na verejnosť a dalo sa pomýšľať na zmenu vedenia v provincii. V poslednom roku jeho pôsobenia vo vedení (1990) páter Andrej stihol vyslať do zahraničia na štúdiá ďalších mladých jezuitov, otvoril noviciátny dom v Trnave a intenzívnou korešpondenciou i siahodlhými vyjednávaniami vymáhal vrátenie rehoľného majetku z rúk nejezuitských svetských i cirkevných štruktúr. Za  rok 1990 bolo potrebné urobiť snáď viac práce, než za viaceré roky skrytého pôsobenia.

Po ukončení misie na čele provincie páter Andrej odchádza do Prešova. Tu napomáha stavbu exercičného domu a rozbieha aj vlastný exercičný apoštolát. Od  januára 1993 do septembra 1997 je menovaný predstaveným a neskôr ministrom prešovského domu. Jeho superiorský talent od jesene 1997 až do r. 2000 využili predstavení rehole pre  Košickú komunitu, ktorý začas viedol. V roku 2000 ho opäť povolali do Prešova, aby pokračoval v jezuitskej misii ako exercitátor kurzov a vo funkcii rector ecclesiae.  Vytrvalo tu pracuje až do roku 2008, kedy sa rozhodne presťahovať na západné Slovensko – do seniorátu v Ivanke pri Dunaji.

(Zdroj: P. Milan Hudaček SJ, archivár Slovenskej provincie SJ)

Text: Jozef Bartkovjak SJ

Foto: Archív SJ, autor