Boh nečaká, kým sa svet dá dokopy

Prinášame myšlienky z vianočnej homílie pátra provinciála Jozefa Šofranka SJ na text Prológu Jánovho evanjelia.

Pred viac ako desiatimi rokmi som prežil Vianoce na Aljaške, v malej dedine ďaleko od civilizácie, kde žili prevažne ľudia z eskimáckeho kmeňa Yupik. Bolo to prostredie, kde sa málo pýtalo a ešte menej komentovalo. Ľudia prichádzali do kostola, načúvali každému slovu, po omši sa pekne usmiali a potichu odišli.

Keď som pre deti vymýšľal rôzne aktivity, museli byť vždy spojené s rozprávaním alebo čítaním príbehov. No spätná reakcia takmer žiadna. Žiadne otázky, žiadne hodnotenia. Po čase ma to začalo aj trochu frustrovať. Mal som pocit, že neviem, či to má zmysel.

Neskôr, keď som mal možnosť odletieť na pár dní do „civilizácie“, zdôveril som sa s tým jednej rehoľnej sestre, ktorá mala na starosti pastoráciu tejto rozľahlej oblasti. Prekvapila ma. Povedala mi: „oni veľa s cudzími nerozprávajú a nedôverujú, ale vedia veľmi dobre načúvať. A ak za tebou stále prichádzajú počúvať, potom robíš dobrú robotu.“

Foto: Augustín Jadroň, Človek a viera

Táto skúsenosť sa mi odvtedy často vracia. Najmä dnes, keď mám pocit, že žijeme v čase, keď sa všetko komentuje. Každá udalosť, každý krok, každé rozhodnutie má okamžite svoj výklad. Slová sa na nás valia zo všetkých strán a postupne strácajú váhu. Človek zistí, že čím viac sa hovorí, tým viac rastie únava a tým ťažšie je zachytiť to podstatné. V takomto svete sa môže stať, že aj Boh zostane niekde bokom – nie zo zlého úmyslu, ale z vyčerpania.

A práve do tejto skúsenosti zaznieva dnešné evanjelium. Neprichádza s vysvetlením ani s návodom. Začína jednoducho: „Na počiatku bolo Slovo.“ A o chvíľu povie niečo, čo nás posúva ďalej: „Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami.“

Boh sa nerozhodol vstúpiť do sveta ďalšími slovami. Rozhodol sa vstúpiť životom. Nezostal nad dejinami ako pozorovateľ alebo sudca, ale stal sa ich súčasťou. Neprišiel do ideálnych podmienok, ale do konkrétneho času, medzi konkrétnych ľudí, s konkrétnymi konfliktmi a obavami.

Foto: Augustín Jadroň, Človek a viera

List Hebrejom to pomenúva veľmi presne: Boh kedysi hovoril mnohorako a rozlične, no teraz hovorí v Synovi. To znamená, že Boh už svet nekomentuje zvonka. Hovorí zvnútra. Svojou prítomnosťou.

Evanjelium si pritom nerobí ilúzie. Hneď prizná, že Boh prišiel do svojho vlastného, ale jeho vlastní ho neprijali. Boh pozná skúsenosť odmietnutia. Pozná, čo znamená hovoriť a nebyť vypočutý. Pozná aj ticho medzi ľuďmi, ktorí si prestali rozumieť. A predsa zostáva. Neodchádza.

Tu sa dotýkame jadra Vianoc. Boh neprichádza vtedy, keď sú pomery usporiadané. Nečaká, kým sa svet dá dokopy. Prichádza a zostáva uprostred toho, čo je rozbité.

Foto: Augustín Jadroň, Človek a viera

Prorok Izaiáš hovorí o ruinách Jeruzalema, ktoré majú jasať. Nie preto, že by už neboli ruinami, ale preto, že Boh je prítomný. Radosť neprichádza až na konci, keď je všetko vyriešené. Prichádza z vedomia, že Boh sa svojho ľudu nevzdal.

A keď sa na to pozrieme z dnešného pohľadu, možno zistíme, že udalosti Vianoc od nás nežiadajú, aby sme si nahovárali, že je všetko v poriadku. Pozývajú nás veriť, že Boh je prítomný aj tam, kde to v poriadku nie je – v našej rozdelenej spoločnosti, v našej únave, v našej nedôvere, ale aj v našich rodinách, kde sa niekedy ťažko hľadajú slová, v práci, kde sa míňame, a aj tu v kostole, kde vedľa seba stoja známi i úplne cudzí ľudia.

Vianoce nám neprinášajú hotové riešenia. Prinášajú Božiu blízkosť. To, že Boh prebýva. Že je nablízku. A táto blízkosť mení alebo má meniť spôsob, akým žijeme. Viera potom nie je únikom z reality, ale spôsobom, ako v nej zostať bez toho, aby sme stratili ľudskosť. Nie je to úloha všetko vyriešiť, ale rozhodnutie nenechať sa pohltiť tmou.

Foto: Augustín Jadroň, Človek a viera

Na konci Prológu čítame, že „z jeho plnosti sme všetci dostali milosť za milosťou“. Nie ako odmenu za to, že sme správni, ale ako dar na cestu. Pre dni, ktoré sú pokojné, aj pre tie, ktoré sú ťažké.

Boh sa stal človekom nie preto, aby dejiny vysvetľoval, ale aby ich niesol s nami. Aby prebýval uprostred nášho sveta takého, aký je. A ak je to tak, potom Vianoce nie sú len spomienkou. Sú pozvaním zostať v tomto svete s Bohom – a jeden s druhým.

Homília na liturgické čítania Jn 1, 1-18, Iz 52, 7-10, Hebr. 1, 1-6 odznela na Slávnosť Narodenia Pána 25. 12. 2025 v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave.

Ilustračné snímky sú z betlehemskej koledy 25. 12. 2025 v jezuitskom kostole v Bratislave. Publikované s láskavým dovolením autora: Augustín Jadroň, Človek a viera.