Cítiť s Cirkvou: Pápež František a jezuitské povolanie

Rok po smrti pápeža Františka Cirkev naďalej cíti vplyv jeho služby. S vďačným srdcom za oddanosť a službu Jorgeho Maria Bergoglia SJ – Svätého Otca Františka – si chceme pripomenúť a pomenovať to, čo nám zanechal ako Božiemu ľudu zhromaždenému v Cirkvi a osobitne nám, ktorí sme súčasťou Spoločnosti Ježišovej spolu s tými, ktorí zdieľajú jej apoštolské úsilie po celom svete.

Vďačnosť nás vedie k vnímaniu jeho služby ako nezištného daru. Pri úprimnom uznaní významu toho daru, akým bol František pre Cirkev a svet, je dôležité varovať pred pokušením privlastniť si jeho postavu používaním kategórie „jezuitský pápež“ ako interpretačného kľúča k jeho pontifikátu. Podľahnutie tomuto pokušeniu by viedlo k splošteniu postavy Františka i samotného jezuitského povolania.

Pred zvolením Jorgeho Maria Bergoglia sa predstava pápeža jezuitu považovala za nepravdepodobnú. Charakteristickým rysom Spoločnosti Ježišovej, ktorý do nej vložil Ignác z Loyoly a prví spoločníci, je totiž vnímanie seba samých ako organického tela v službe Cirkvi z iných pozícií, než sú hierarchické úrady alebo čestné funkcie. Jej členovia sa majú vyvarovať ambície obsadiť takéto pozície a pred akoukoľvek formou snahy o osobné presadenie sa. Inými slovami, jezuitské povolanie si vyžaduje vnútornú slobodu ako podmienku úplnej disponovanosti slúžiť Pánovej misii v tom, čo Cirkev prostredníctvom Najvyššieho veľkňaza uzná za vhodné. Súčasťou jezuitskej identity je sentire cum Ecclesia – myslieť a cítiť s celým Kristovým telom a plniť Božiu vôľu prijímaním poslania prostredníctvom Najvyššieho veľkňaza.

Pri definitívnom začlenení sa do Spoločnosti Ježišovej jezuita sľubuje, že sa nebude priamo ani nepriamo uchádzať o žiadny úrad alebo hodnosť v Spoločnosti ani mimo nej, pričom sa výslovne uvádza aj episkopát, pokiaľ ho Svätý Otec nevyžaduje pre špecifické potreby poslania Cirkvi. V tomto zmysle v priebehu dejín existovali z vôle Najvyšších veľkňazov jezuitskí biskupi, a to aj napriek napätiu, ktoré to so sebou prináša. Existujú aj dnes. Z hľadiska jezuitského povolania sa preto možnosť dosiahnuť pápežský úrad javí ako niečo, čo neberieme do úvahy.

Jorge Mario Bergoglio, verný svojmu jezuitskému povolaniu, bol človekom formovaným Duchovnými cvičeniami a počas celého svojho života dôsledne dodržiaval spôsob postupovania, ktorý z nich vyplýva pre život v Spoločnosti Ježišovej. Naplno žil to, čo Ignácova charizma vtlačila do Konštitúcií Spoločnosti Ježišovej, a to, že povolanie jezuitu je vždy zamerané na službu poslaniu Ježiša Krista, ktoré je zverené Cirkvi. Možno potvrdiť, že svoje povolanie do biskupského úradu v Buenos Aires v Argentíne a neskôr svoje zvolenie za rímskeho biskupa chápal ako dôsledok svojho jezuitského povolania a v žiadnom prípade nie ako osobný postup alebo privilégium pre Spoločnosť Ježišovu.

Takto som to zažil aj vo svojom osobnom vzťahu s pápežom Františkom ako generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej. Na jednej strane, zdieľanie skúsenosti charizmy Spoločnosti, jezuitského povolania, uľahčilo vzájomný súzvuk dvoch osôb, ktoré sa cítili byť hlboko spojené bratským putom. Na druhej strane, vždy sme sa stretávali ako Svätý Otec, zodpovedný za poslanie zverené Cirkvi, a generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, túžiacej dať sa mu do služby.

To sa potvrdilo aj pri jeho bratskom vystúpení na 36. generálnej kongregácii. Pápež František sa prihovoril kongregácii v súlade s tradíciou Najvyšších veľkňazov. „Ako vám pri viacerých príležitostiach povedali moji predchodcovia,“ pripomenul, „Cirkev vás potrebuje, počíta s vami a naďalej vám dôveruje, zvlášť na dosiahnutie fyzických a duchovných miest, kam iní neprichádzajú alebo je to pre nich ťažké.“ V tomto kontexte pripomenul slová Pavla VI. prednesené pred viac ako štyridsiatimi rokmi, ktoré opisovali jezuitské povolanie na „križovatkách ideológií“ a v „sociálnych zákopoch“, tam, kde sa potreby ľudského života stretávajú s trvalým posolstvom evanjelia (Pavol VI., Príhovor k 32. generálnej kongregácii, 3. decembra 1974).

V príhovoroch k Spoločnosti sa František dôsledne opieral o to, čo Ignác považoval za podstatné: modlitbou naplnená pozornosť na pôsobenie Ducha Svätého, bez ktorej by apoštoláty boli poháňané skôr naliehavosťou, nepokojom alebo sebapresadzovaním než poslušnosťou voči podnetom Ducha alebo usmerneniam zo strany Cirkvi prostredníctvom Svätého Otca.

Keď v roku 2019 František potvrdil Univerzálne apoštolské preferencie 2019 – 2029 (UAP) – štyri zamerania, ktorými sa plní poslanie zmierenia a spravodlivosti, vlastné Spoločnosti Ježišovej –, poukázal na základy jezuitského povolania. František zdôraznil, že prvá UAP: „Ukazovať cestu k Bohu prostredníctvom duchovných cvičení a rozlišovania“, tvorí základ všetkých ostatných. Táto preferencia, uvádza sa v jeho liste zo 6. februára 2019, „predpokladá ako základnú podmienku vzťah jezuitu s Pánom, osobný a komunitný život modlitby a rozlišovania“. Bez tohto základu ostatné tri – zamerané na kráčanie s vylúčenými, na sprevádzanie mladých a na starostlivosť o spoločný domov –, ako to s priamosťou povedal, „nefungujú“.

Okrem toho, pápež František si Spoločnosť Ježišovu neidealizoval. Na 36. generálnej kongregácii varoval pred tým, čo nazval „každou formou strnulosti či rojčenia“ – pred pokušeniami, ktoré sprevádzajú každý apoštolský organizmus, vrátane nášho, a od ktorých nie sme oslobodení, a svoj príhovor ukončil modlitbou, aby spôsob postupovania Spoločnosti zostal „slobodný od každej svetskej ambície“ (Príhovor k 36. generálnej kongregácii, 24. októbra 2016).

V neskorších rozhovoroch s jezuitmi, vrátane rozsiahleho rozhovoru počas Svetových dní mládeže v Lisabone, na tomto varovaní trval. Hovoril o nebezpečenstve strnulosti, sebastrednosti a ideologickej predpojatosti, o postojoch, ktoré hľadajú skôr istotu než rozlišovanie a ktoré sa môžu prejaviť aj u tých, ktorí sú úprimne presvedčení o vlastnej vernosti. Nepomenoval ich ako vonkajšie hrozby, ale ako vnútorné pokušenia, ktoré zvnútra nahlodávajú apoštolskú slobodu. Nehovoril ako vonkajší pozorovateľ, ale ako niekto, kto tieto dynamiky poznal z vlastnej skúsenosti, ako ten, kto sa ich naučil pomaly a bolestne rozpoznávať bez toho, aby si robil ilúzie (porov. František, rozhovor s jezuitmi v Portugalsku počas Svetových dní mládeže 2023, publikovaný v La Civiltà Cattolica).

Cirkev neustále prežíva silné napätia spojené s otázkami autority a dôvery. Osobná ambícia alebo hľadanie privilégií („márne pocty“, ako hovoril Ignác) sa v nej prejavujú i hrubo i nenápadne. František neponúkol programové riešenie týchto napätí. Poukázal však na spôsoby, akými náš obvyklý nedostatok sebareflexie, nechanie sa unášať privilégiami zastávanej pozície či naša sebaobrana môžu ticho podkopávať to, čo vyznávame pri nasledovaní povolania, do ktorého sme boli povolaní. Jeho spôsob, akým žil svoje jezuitské povolanie, nebol poznačený snahou o prestíž alebo vplyv Spoločnosti, ale odlišným vzorcom: voliť si to, čo slúži poslaniu, skôr než to, čo zabezpečuje inštitúciu; zostávať nablízku tým, ktorí sú na okraji; odolávať lákadlám prestíže, a to aj v rámci Cirkvi.

Prijatím biskupského úradu, ktorý ho priviedol k úradu rímskeho biskupa, Jorge Mario Bergoglio nepodľahol pokušeniu ambície, ktorej sa Ignác tak obával. Naopak, v súlade s charizmou, ktorá formovala jeho jezuitské povolanie, sa dal k dispozícii, aby prijal ako misiu to, o čo sa neusiloval, aby vzal na seba zodpovednosť, ktorú si nevybral, a urobil tak s využitím prostriedkov, ktoré bránia tomu, aby sa úrad stal formou osobnej prestíže.

Vzdať sa vlastnej slobody pre dobro Cirkvi je to, čo František žil pri nasledovaní svojho jezuitského povolania. To je to, čo nám zanecháva ako zodpovednosť naďalej zostať verní charizme, ktorá inšpiruje povolanie, do ktorého sme boli povolaní v tejto najmenšej (minima) Spoločnosti Ježišovej.

P. Arturo Sosa SJ, generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej

Zdroj: www.jesuits.global