Osudy rodiny Munkovcov

Meno Tomáša Munka nie je neznáme veriacim na Slovensku. Jeho životný osud priblížila už v roku 2011 knižka P. Jozefa Šuppu SJ Mučeníci lásky ku Kristovi. Tomáš a František Munkovci. 21-ročný jezuitský novic Tomáš spolu so svojím otcom zahynuli násilnou smrťou v apríli 1945; neďaleko mesta Neurruppin boli obaja zastrelení počas pochodu smrti.

Spoločnosť Ježišova si tohto novodobého mučeníka osobitne pripomínala v čase od 28. januára 2024 do 4. mája 2025. Po skončení Roka Tomáša Munka bola otvorená výstava v Múzeu holokaustu v Seredi, kde sa bolo možné dozvedieť viac o prostredí, v akom vyrastal. Múzeum spravuje stálu expozíciu, ktorá dokumentuje osudy a prenasledovanie Židov za druhej svetovej vojny na území Slovenska, a zároveň dáva priestor na zaujímavé výstavy spojené s touto problematikou.

Výstava s názvom Cesta lásky a utrpenia – príbeh rodiny Munkovcov trvala od 8. septembra 2025 do 20. januára 2026. Ďalej výstava poputuje do Ružomberku, kde sa  plánuje jej inštalácia začiatkom apríla 2026 v ružomberskej synagóge.

Tomášovými rodičmi boli František Munk a Gizela Munková, rod. Kohnová. Otec pochádzal zo živnostníckej rodiny v Reci pri Senci, matka bola z rodiny lučeneckých veľkopodnikateľov. Od detstva prejavovala záujem o duchovné veci – aj tie, ktoré súviseli s kresťanstvom. Dosvedčujú to zachované písomnosti a denníky. S Františkom sa zoznámila v jej rodisku a v roku 1923 sa zobrali. V roku 1924 sa im narodil syn Tomáš a v roku 1930 Juraj už v Bratislave, kam sa medzičasom presťahovali a prežili tam dvanásť rokov (1926 – 1938).

František, živiteľ rodiny, bol odborníkom na drevospracujúci priemysel a mal veľmi solídnu povesť. Gizela bola domáca, výborne hra la na klavíri a ovládala niekoľko svetových jazykov. Obaja sa láskyplne a dôsledne venovali výchove synov, aby v živote obstáli ako čestné a charakterné osobnosti. Dôraz na výchovu je zreteľný už u ich židovských predkov. V Reci na hrobe Františkovej matky Gittel Kati Munkovej nachádzame tieto slová:

Výchova jej synov a dcér bola jej jediným cieľom. Zasvätila dni svojho života, aby ich videla vychované ako čestné a dobré. Dobrota jej srdca a jej úctyhodné skutky boli známe všetkým.

František Munk pokračoval v takejto rodinnej výchove a Gizela ho dopĺňala svojím mimoriadnym zmyslom pre duchovno. Práve u nej už začiatkom tridsiatych rokov vidíme kontakt s kresťanstvom. Napríklad citáty rôznych textov Nového zákona nachádzame v jej cestovnom denníku z roku 1933, ako aj v rodinných fotoalbumoch.

Jej cestopisný denník s názvom Cesta do Istanbulu vyšiel vo vydavateľstve Dobrá kniha v roku 2025.

Záujem o kresťanstvo má u nej ešte skorší pôvod. V roku 1936 darovala manželovi vianočno-novoročnú pohľadnicu s obrazom Madony od renesančného maliara Mantegnu, pričom spomína, že tento obraz ju sprevádza od detstva. Píše:

Môj Ferko, že tentokrát stojím pred Tebou s prázdnymi rukami, že som si skutočne dovolila nič Ti nedarovať a že moje srdce je pritom tak nadmieru plné – to má byť môj tohtoročný darček pre Teba!

Mantegnova Madona prichádza teraz k Tebe – milujem tento výjav od detstva, lebo vo výraze tejto Matky, ktorá k sebe vinie skutočného Syna človeka, spočíva všetko božsko-ľudské! Táto žena je „vediaca“, ona pozná cesty, ktoré vedú na Golgotu– pozná kríže, a predsa v nej zúfalstva niet– chráni svoje Dieťa jednoduchým vrúcnym gestom – ktovie, možno už len krátku chvíľku.

Môj František – pomôž mi túto „chvíľku“ trošku predĺžiť! Ostaň nám!

Tieto riadky, v ktorých môžeme nahliadnuť do Gizelinho vnútra, odhaľujú nielen jej lásku voči manželovi, ale aj duchovnú hĺbku. Je len prirodzeným dôsledkom, že synovia, vychovávaní v takejto atmosfére, sa veľmi skoro javia ako vyprofilované osobnosti. Môžeme teda predpokladať, že práve ona priniesla kresťanstvo do tejto židovskej rodiny.

Živý záujem o kresťanstvo dávno pred ich krstom v roku 1939, ale aj potvrdené hrdinsky žité kresťanské čnosti Františka a Tomáša až do konca ich života v nemeckom koncentračnom tábore Sachsenhausen v roku 1945 sú zásadným argumentom proti tvrdeniam, že krst prijali účelovo len pre zachovanie spoločenského postavenia.

Krst celej rodiny 24. novembra 1939 v Ružomberku, kam sa presťahovali, bol potvrdením a zavŕšením ich duchovného dozrievania. A takým bolo aj rozhodnutie Tomáša vstúpiť v roku 1943 do jezuitského noviciátu.

Všetci vrátane novica Tomáša sa nakoniec stali obeťou nacistickej ideológie. 14. a 15. decembra 1944 ich na základe udania zatkli a cez koncentračný tábor v Seredi previezli do Nemecka. Tu boli na tzv. pochode smrti už veľmi vyčerpaní František a Tomáš zastrelení pravdepodobne 20. apríla 1945. Osud Gizely a Juraja je neznámy. Pravdepodobne zahynuli v táboroch smrti Bergen Belsen alebo Ravensbrück.

O posledných mesiacoch života Munkovcov vydal svedectvo katolícky kňaz židovského pôvodu Peter Edmund Bárdoš. Najskôr o celej rodine, kým boli ešte v Seredi, potom po násilnom rozdelení rodiny a deportácii do Nemecka porozprával o Františkovi a Tomášovi, s ktorými žil v jednom baraku v Sachsenhausene:

„Rodinu Munkovcov z Ružomberka mi láskavý Boh poslal ako nesmiernu milosť pre moje posilnenie i povzbudenie. Už prvé stretnutie, keď na ich tvárach žiaril ozaj nebeský úsmev, ma spojilo s nimi až po ich mučenícku smrť. Spoločne vykonávali modlitby ráno, večer, pred jedlom i po jedle, ruženec, duchovné rozhovory a čítali Písmo. Tak praktickým konaním dokazovali ostatným, čo znamená kresťansky žiť.“

Ich život sa podobal Kristovmu životu: Najprv „galilejská fáza“: ich rodinný život, charakterizovaný rozvojom, vzdelávaním, umením, komunikáciou s kresťanstvom, prijatím sviatostí, rozvojom duchovného a liturgického života, každodenným čítaním Svätého písma. Nasledovala fáza „jeruzalemská“, fáza obety, keď bol život rodiny stále viac pod tlakom nespravodlivých obmedzení. A napokon prišiel moment, keď boli zatknutí, uväznení, rozdelení, vydaní do rúk trýzniteľov, postupne zbavení všetkého, keď brali na seba každodenný kríž múk, až po vrchol ich kalvárie, keď bol ich život ukončený v koncentračných táboroch. Je neuveriteľné, že popri tisíckach obetí, ktorých osud sa navždy stratil v mašinérii koncentrákov, život otca Františka a Tomáša až do konca zachytil očitý svedok – kňaz Peter E. Bárdoš.

Viaceré nové informácie o rodine Munkovcov sa nám podarilo získať vďaka neúnavnému úsiliu našej zanietenej spolupracovníčky Evky Kopáčikovej, rodáčky z Abrahámu, ktorá sa venuje genealógii a biografii židovských rodín. Tak sa po darilo objaviť hroby rodičov a príbuzných Františka Munka v obci Reca pri Senci, hroby otca a starých rodičov Gizely Munkovej v Lučenci. Vytvorila aj detailný rodostrom príbuzných Gizely a Františka, ba dokonca objavila žijúcich príbuzných Gizely a Františka v USA, vo Švédsku a v Uruguaji.

Keďže násilná smrť Františka aj Tomáša bola doložená hodnoverným svedectvom, mohol sa začať proces ich blahorečenia. Diecézna fáza sa uzavrela v roku 2015 v Bratislavskej arcidiecéze. Ako dôvod ich smrti sa uvádza nenávisť voči kresťanskej viere, pretože neopohanská nacistická ideológia v sebe zahŕňa aj nenávisť voči viere v Boha.

Teologickí odborníci rímskej fázy procesu však väčšinovo dospeli k záveru, že vzhľadom na vtedajšie slovenské pomery bola rodina Munkovcov prenasledovaná a zatknutá predovšetkým pre svoj židovský pôvod. No zároveň zdôrazňujú hrdinsky žité kresťanské čnosti, dosvedčené až do smrti Františka a Tomáša. A čo je dôležité (pretože to nebolo predmetom výskumu počas kauzy blahorečenia týchto mučeníkov), všímajú si zásadný duchovný vplyv matky na náboženský život celej rodiny.

Spoločnosť Ježišova uchováva pamiatku tejto výnimočnej rodiny, ktorej starší syn Tomáš vstúpil do jezuitského noviciátu. Ako dôležitý vníma židovský aj kresťanský rozmer ich života. Sme presvedčení, že príklad Munkovcov bude mať stále silnejší odkaz, ktorý môže ďaleko presiahnuť hranice Slovenska.

Text: Dušan Bezák SJ

Fotografie z výstavy v Múzeu holokaustu v Seredi: Jozef Bartkovjak SJ

Článok je prevzatý z časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho, 1/2026, s. 14–17 (redakčne upravené)