Páter Emil Krapka – tichý a verný služobník viery

P. Miloš Lichner SJ

V roku 2025 si pripomíname 100. výročie narodenia jezuitu, teológa, tajného učiteľa, organistu i duchovného otca – pátra Emila Krapku SJ (1925 – 2017). V časoch, keď sa Cirkev ocitla v podzemí, on stál na jej duchovných základoch. Nebol hlasným rečníkom, ale jeho život svedčil jasne: Cirkev žije aj vtedy, keď je umlčaná. A žije v ľuďoch, ktorí ju milujú.

Narodil sa v Hornom Dubovom pri Trnave. Ako mladý vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, no jeho formáciu pribrzdila vojna a ešte viac komunistické prenasledovanie. Po zákaze reholí bol v roku 1950 internovaný. Napriek tomu sa mu podarilo v decembri toho roku tajne prijať kňazskú vysviacku. Jeho rehoľný a kňazský život sa odvtedy odohrával v tichu a skrytosti.

Po prepustení z pracovných táborov žil ako bežný občan. Pracoval na stavbách, v knižnici a neskôr ako organista. V tejto funkcii našiel príležitosť opäť slúžiť. Založil mládežnícke zbory, ktoré sa stali krytím pre jeho skutočné poslanie – tajnú formáciu budúcich jezuitov. Viedol prednášky, pripravoval študijné texty, opravoval seminárne práce, usporadúval skúšky. To všetko v utajení, v malých skupinkách a pod hrozbou trestov.

P. Emil Krapka (v strede) a vtedajší provinciál jezuitov P. Andrej Osvald (vľavo) sa stretli s pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme v roku 1989 

V roku 1960 bol zatknutý spolu s ďalšími jezuitmi – medzi nimi aj s biskupom a neskôr nitrianskym kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom. Odsúdili ich za pokračovanie v činnosti rehole. Páter Emil Krapka pracoval v bani Tmavý Důl a potom vo Valdiciach. Väznica, kde boli kňazi, dostala medzi väzňami prezývku „Vatikán“. No ani tam nezanechal svoje poslanie. Povzbudzoval, modlil sa, učil.

Po návrate z väzenia pokračoval vo svojej skrytej činnosti. V 70. a 80. rokoch viedol Tajný teologický inštitút. V duchu Druhého vatikánskeho koncilu vytvoril program filozoficko-teologického štúdia, ktorý sa uskutočňoval po sobotách, so seminármi a skúškami. Jeho teologická práca, ktorú neskôr publikoval v samizdate, položila základ modernej slovenskej katolíckej teológii.

Po roku 1989 sa jeho práca dostala na svetlo. Bol rektorom Teologického inštitútu sv. Alojza, pomohol založiť Teologickú fakultu Trnavskej univerzity. Učil dogmatiku, bol viac rokov exorcistom, zostavoval edície samizdatov, publikoval knihy, bol čestne ocenený doktorátmi. Jeho dielo Mysterium Verbi ponúka teológiu ako stretnutie s Bohom v Slove – nielen ako poznanie, ale ako skúsenosť.

Páter Emil Krapka bol pre mnohých nielen učiteľom, ale duchovným vzorom. Jeho študenti spomínajú, že nikdy nezvyšoval hlas, no jeho slová padali na srdce s váhou. Vedel načúvať, nepodceňoval otázky a keď odpovedal, vždy s pokorou, ale aj hĺbkou. Jedna jeho žiačka spomínala, ako im raz na prednáške povedal: „Nie je hanba nevedieť. Hanba je nechcieť vedieť viac o Bohu, ktorý nás miluje.“

Dôležitou súčasťou jeho pôsobenia bola samizdatová činnosť. Prekladal duchovnú literatúru, upravoval teologické texty, prepisoval dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Často sa hovorí, že „bez papiera a tlače niet Cirkvi“ a páter Krapka to vedel. Niekoľko nocí do mesiaca strávil písaním na písacom stroji, viazaním skrípt, rozposielaním materiálov po Slovensku. Aj v tom bol tichý apoštol.

Pred domom tajného Teologického inštitútu sv. Alojza v Trnave na Francisciho ul. – sprava P. Emil Krapka, F. Martin Viskupič, P. Andrej Osvald

Jeho dom v Trnave sa stal miestom stretávania mladých hľadajúcich. Hoci bol sledovaný, nikdy neprestal. V chladných izbách, kde sa kúrilo len mierne, prebiehali teologické diskusie, modlitby, spytovania svedomia. Raz sa ho niekto opýtal, či sa nebojí. Odpovedal: „Bojím sa, ale viac by som sa bál, keby som mal mlčať vtedy, keď treba hovoriť.“

Okrem ruženca mal páter Krapka blízko aj k svätému Ignácovi z Loyoly. Jeho duchovné zápisky svedčia o tom, že denne si robil ignaciánske spytovanie svedomia a viedol aj iných k rozlišovaniu duchov. Nešiel za veľkolepými víziami. Veril vo vernosť v maličkostiach. Jeho duchovnosť nebola exaltovaná – bola zakorenená v každodennej modlitbe a poslušnosti.

Vo vysokom veku žil v jezuitskom senioráte v Ivanke pri Dunaji. Dennodenne sa prechádzal s ružencom v ruke. Keď mu už pamäť zoslabla, modlitba ruženca mu zostala – a srdce verne prítomné. Modlitba ho sprevádzala celý život. V jeho blízkosti bol pokoj, úcta, ticho. A láskavý záujem o druhého.

Jeho spolubrat Ján Chryzostom Korec o ňom napísal, že to bol pilier tajnej Cirkvi. Nie ten, čo sa opiera o výrečnosť, ale o obetu. Páter Krapka vedel, že Cirkev tvoria aj tí, čo zostávajú v pozadí. A možno práve oni ju držia nad vodou.

Aj dnes môžeme žiť jeho odkaz: Byť verní tam, kde sme. V rodine, v práci, v modlitbe. Tak ako on – ticho, ale vytrvalo. Pretože Cirkev nestavajú len biskupi a pápeži, ale aj nenápadní svedkovia, ktorí každodenne žijú vieru. Takým bol páter Emil Krapka.

Autor článku prof. Miloš Lichner je kňazom Spoločnosti Ježišovej a rektorom Trnavskej univerzity. Text článku je prevzatý z letného dvojčísla časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho.

Páter Emil Krapka SJ je pochovaný v Trnave na cintoríne pri Kamennej ceste spolu s rehoľnými spolubratmi

Pamätná tabuľa v Trnave

Osobnosť pátra Emila Krapku SJ bude pripomínať pamätná tabuľa v Trnave na Kopánke na Francisciho ulici. Na tomto mieste viedol tajný jezuitský teologický inštitút v dobe neslobody. Býval v dome rehoľného spolubrata Martina Viskupiča, kostolníka, o ktorom sa pripravuje dokumentárny film. Tabuľu dala umiestniť Konfederácia politických väzňov Slovenska. Jej slávnostné odhalenie bude v stredu 25. júna 2025 po svätej omši v kostole saleziánov na Kopánke so začiatkom o 18. hodine, pri ktorej bude predsedať provinciál jezuitov P. Jozef Šofranko SJ.

Pozvánka na spomienkové podujatie 25. 6. 2025 v Trnave