Rozlúčka s P. Milanom Hromníkom SJ

V stredu 17. júna 2026 sa v Ivanke pri Dunaji konala posledná rozlúčka so zosnulým pátrom Milanom Hromníkom SJ, ktorý zomrel 13. júna vo veku 87 rokov v ivanskom Senioráte Spoločnosti Ježišovej. S provinciálom Spoločnosti Ježišovej P. Jozefom Šofrankom SJ pri pohrebnej sv. omši vo farskom Kostole sv. Jána Krstiteľa koncelebrovali tri desiatky rehoľných a diecéznych kňazov. Prítomné boli rehoľné sestry z Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského i z iných kongregácií. Na pohreb pricestovala väčšia skupina rodákov z Trenčianskeho Jastrabia i ďalší hostia.

Po evanjeliu, ktoré prečítal P. Emil Váni SJ, stručný životopis zosnulého predniesol sócius provinciála P. Jakub Garčár SJ. V homílii sa prihovoril páter Jozef Bartkovjak SJ, zodpovedný redaktor časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho a národný koordinátor Apoštolátu modlitby. Záver homílie tvoril Duchovný testament pátra Milana Hromníka. Text, napísaný v roku 2011, prečítal duchovný otec Vladimír Kutiš, farár Farnosti Žilina – Hájik, ktorý patril do skupiny bohoslovcov a neskôr kňazov, ktorých páter Milan Hromník duchovne sprevádzal.

Po svätej omši nasledovalo uloženie rakvy s telesnými pozostatkami na miestnom cintoríne v jeho časti určenej pre členov Spoločnosti Ježišovej. Obrad uloženia do zeme viedol provinciál P. Jozef Šofranko. Telo P. Milana Hromníka odpočíva v hrobe pri pátrovi Michalovi Kumorovitzovi (1911 – 2007), ktorý patril medzi jeho učiteľov v tajnom Teologickom inštitúte sv. Alojza.

V duchu radostnej viery vo vzkriesenie sa konalo agapé v priestoroch areálu jezuitov v dome Manréza. Bola to zároveň príležitosť prezrieť si výstavu knižnej tvorby pátra Milana Hromníka z vydavateľstva Dobrá kniha Trnava, ktoré vydalo okolo 50 jeho diel. Spomienky osviežili aj premietané archívne fotografie zachytávajúce pátra Milana Hromníka v jeho detstve a mladosti, v období učiteľského účinkovania i počas verejnej kňazskej služby.

FOTOGALÉRIA: Jozef Bartkovjak SJ

ŽIVOTOPISNÝ NEKROLÓG 

P. Milan Hromník SJ

(21.6.1938 Bratislava – 13.6.2026 Ivanka pri Dunaji)

Narodil sa 21. júna 1938 v Bratislave v kresťanskej rodine. Vyrastal v Trenčianskom Jastrabí, kde sa aj pod vplyvom starej mamy upevňovala jeho viera i túžba po kňazstve. Po absolvovaní strednej školy v Trenčíne vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Civilne pracoval ako vedecký pracovník SAV, ako učiteľ na základnej a strednej škole, ako redaktor časopisu Lišiak a ako metodik pre prácu školských knižníc v Slovenskej pedagogickej knižnici. Náboženskú publicistickú činnosť začal v rokoch 1968-69 v Katolíckych novinách pod pseudonymom Ján Kováč Velehradský. Po príchode náboženskej slobody sa stal dlhoročným redaktorom časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho. Pod články sa podpisoval aj ako Ján Velehradský, Bystrík Mistrík, Roman Modig, Peter Skalický, Ivo Sivoň…

Do tajného noviciátu Spoločnosti Ježišovej ho prijal 25. marca 1969 v Bratislave  provinciál P. Ján Srna. Noviciát absolvoval v Bratislave pod vedením P. Augustína Minárika. Filozofické a teologické štúdiá nadobudol na tajnom Teologickom inštitúte sv. Alojza pod vedením pátra Emila Krapku, za účasti ďalších jezuitských teológov ako Ján Dieška, Karol Ďurček, Alojz Litva, Valér Zavarský a Ján Chryzostom Korec. Komunitne sa formoval v generácii tajných jezuitov, ktorú tvorili Ivan Bunček, Emil Váni, Igor Vajda, Ján Michal či Ladislav Csontos.

Kňazstvo prijal tajne 19. novembra 1983 v Hornej Lehote pri Handlovej  z rúk biskupa Petra Dubovského SJ. Pokračoval v civilných zamestnaniach a tajne pôsobil ako kňaz, dával duchovné cvičenia a sprevádzal jednotlivcov i spoločenstvá stredoškolských a vysokoškolských študentov, bohoslovcov a rodín. Po tretej probácii pod vedením P. Jána Srnu uzavrel svoju rehoľnú formáciu štyrmi slávnostnými sľubmi 3. decembra 1983 v Liptovskom Kríži u provinciála P. Andreja Osvalda. Ako tajnému kňazovi mu mnohé príkoria spôsobovali agenti ŠtB, sledovali ho a snažili sa ho zastrašiť.

Od roku 1990 bol vo verejnej kňazskej službe pri jezuitskom kostole v Bratislave. Jeho hlavnou misiou v období 1991 – 2008 bolo vedenie redakcie mesačníka slovenských katolíkov Posol Božského Srdca Ježišovho. Pod jeho vedením náklad  časopisu v roku 1998 prekročil 50 tisíc výtlačkov. Ako ľudový misionár na prvé piatky mesiaca navštevoval rozličné miesta Slovenska, šíril úctu k Ježišovmu Srdcu a budoval duchovnú rodinu Apoštolátu modlitby. Slúžil veriacim v bratislavskom jezuitskom kostole a prichádzali k nemu na duchovné vedenie študenti, bohoslovci aj kňazi.

Za celoživotný prínos k duchovnej kultúre Slovenska prácou v mediálnej oblasti mu v roku 2013 udelila Rada KBS pre spoločenské komunikačné prostriedky Cenu Andreja Radlinského. Je autorom okolo 50 knižných publikácií. Písal o duchovnom živote (Škola modlitby sv. Ignáca, Zasvätenie Božskému Srdcu, Sväté prijímanie v našom živote, spovedné návody, deviatniky, krížové cesty…), o cirkevných osobnostiach (P. Gojdič, V. Hopko, Ž. Bošnáková, J. Vojtaššák…), odborne spracoval históriu mnohých obcí a farností, písal duchovnú poéziu a zachytával svedectvá viery v životných príbehoch jednoduchých ľudí. Teologické štúdie z jeho pera vyšli v samizdatových zborníkoch Verbum fidei. Podieľal sa aj na vedeckých dielach z oblasti metodiky knižníc. Tvoril krížovky a hádanky, ktoré uverejňoval vo viacerých periodikách.

Posledných 15 rokov trpezlivo znášal ochorenie nervového systému, pripútaný na lôžko. Žil v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji v opatere sestier Kongregácie Dcér sv. Františka Assiského. Pán si ho povolal do večnosti na sviatok Nepoškvrneného Srdca Panny Márie 13. júna 2026 v hodine Božieho milosrdenstva. Zomrel vo veku nedožitých 88 rokov, pripravený sviatosťami a sprevádzaný modlitbami najbližších.

Nech Pán prijme verného služobníka do plnosti lásky svojho Srdca.

FOTOGALÉRIA: Jozef Bartkovjak SJ

HOMÍLIA

Páter Milan Hromník SJ – človek OAMDG

P. Jozef Bartkovjak SJ

Milí bratia a sestry, každého z nás, ktorí sme sa tu zišli, spája s pátrom Milanom Hromníkom niečo osobné, osobný vzťah. Skúsme si teraz v pamäti vybaviť jeho tvár, jeho úsmev. Chcel by som nehovoriť ani tak ja, ale prenechať slovo jemu, aby on sám prehovoril k nám. Skúsme sa spoločne započúvať do toho, čo máme z jeho osobných svedectiev, aby sme si uvedomili, za čo chceme Pánu Bohu ďakovať. Lebo toto naše stretnutie je modlitbou za jeho dušu, ale cítime, že je to najmä priestor vďačnosti pred Bohom za všetko to, čo nám v ňom dal ako dar…

Bol to mimoriadne plodný autor a je z čoho vyberať. Dajme mu slovo:

Hľadám ťa, Pane, od mladých liet,

keď sa mi začal otvárať svet.

Poznával som ťa svetlom viery,

srdcom som celým k tebe mieril.

Hľadám ťa, Pane, v čase skúšok,

u teba čerpám plný dúšok

posily, lásky, oživenia

a tak sa tratia pokušenia.

Hľadám ťa, Pane, často v chráme,

tam, kde sa tvoja láska láme

a dáva srdciam verným, čistým,

budiac cit lásky zápalistý.

Hľadám ťa, Pane, v mojej duši,

vždy keď ma čosi zvonku ruší,

až sa mi vznieti pokoj svätý,

by mohol druhým ľuďom svietiť.

Hľadám ťa, Pane, v bratoch, sestrách:

podoba tvárí je tak pestrá.

Vidím, že v nich si opustený.

Tu prosím: Otvor ich sŕdc steny.

Hľadám ťa, Pane, neprestajne

a keď raz pred teba si stanem

so svojím otvoreným srdcom,

ty buď mi milostivým sudcom.

To boli verše pátra Milana. Od detstva si udržiaval dôverné puto s Bohom. Bol Bohom fascinovaný. „Kňazské povolanie vo mne vzbudil nie nejaký vonkajší činiteľ, ale tajomné vnútorné volanie Ducha Svätého.” Takto napísal.

Páter Milan bol tým evanjeliovým zrnkom, o ktorom sme čítali (Jn 12,24-26).  Bol zasiaty do dramatického, náročného, hrdinského, drsného a neraz priam ohyzdného úseku dejín. Do doby zrád, zbabelostí a odpadu od viery. Ale aj do doby pokánia, obrátenia a výstupu von z bahna. Práve tam, nie vo vysnených podmienkach, ho Boh povolal, aby vydal svedectvo verného nasledovania Ježiša Krista budovaním Božieho kráľovstva.

„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Jn 12,24). Páter Milan bol dôkazom platnosti tohto Božieho paradoxu. Máme zomrieť, aby sme žili.

Keď mu v roku 2013 udelili Radlinského cenu za prínos v mediálnej tvorbe, napísal: „Nečakal som žiadne uznanie za svoju prácu. Oslovovali ma Ježišove slová: „Ja nehľadám svoju slávu“. Ako  jezuita  riadim  sa  zásadou  našej  rehole  „Všetko  na  väčšiu  Božiu  česť a  slávu.“ Cítim sa byť svedkom Ježišovej zachraňujúcej sily.“

Prirovnal by som ho k včele, prinášajúcej med z toho, čo nazbiera z Božích darov, a to všetko nie pre seba, ale pre druhých. „Čím plnší klas, tým pokornejšie sa kloní k zemi,“ napísal páter Emil Krapka, jeho učiteľ teológie. Ak sa pozrieme na ten neuveriteľne plný klas spisovateľskej a redaktorskej práce pátra Milana, je tu otázka: Odkiaľ pramenila jeho inšpirácia a plodnosť? Bol to dômysel krížovkára, tvorcu hlavolamov a tajničiek? Mal prirodzené nadanie, ale jeho životným pravidlom bolo: „Čo nedokážeme vlastnými silami, to dokážeme Božou silou“.

Mal svoju metódu, svoj pastoračný prístup. Odcitujem z rozhovoru pre časopis košických bohoslovcov, ktorým v roku 1999 dával duchovnú obnovu:

– Ako podľa vás pritiahnuť mladých robiť niečo aktívne vo farnosti?

– Dať sa do povzbudivého rozhovoru s mladými, nadviazať osobný kontakt s nimi. Zaujímať sa o ich potreby a osudy. Pozvať ich k modlitbe, na svätú omšu. Pripraviť sa na to modlitbou, lebo platí zásada, že nikto nemôže dať to, čo nemá! A potom vytvárať malé spoločenstvá s príťažlivým a pestrým programom. Vnášať do nich ducha lásky, radosti, priateľstva. Ukazovať cestu k pokoju duše. Pomáhať objaviť hlbší zmysel života. Pritom nepodľahnúť pokušeniu okamžite dosiahnuť výsledky.

Páter Milan bol človek premenený. Mohli by sme povedať, že jeho život bol premenený sviatosťami iniciácie. Z jeho rozprávania vieme, že veľký význam pripisoval svojej birmovke, ktorú prijal od nitrianskeho biskupa Nécseya. A ďalšou veľkou iniciáciou pre neho bolo kňazstvo. Počúvajme dlhší citát:

„…kňazskú vysviacku som prijal z rúk biskupa Petra Dubovského v predvečer slávnosti Krista Kráľa 19. novembra 1983 v Kostole svätého Mikuláša v Novej Lehote pri Handlovej. Počas vysviacky ožil vo mne zážitok zo sviatosti birmovania, prežil som ju plne v Duchu Svätom. Vyše dvadsať rokov som chodieval v Bratislave na diakonské a kňazské vysviacky. Pri nich som nepotreboval obrady vidieť, stačilo mi tam byť a počuť. Prežíval som si ich rovnako plne v Duchu Svätom.

Prijal som dar kňazstva nie na obdiv svojej osoby, ale na obetu spojenú s Kristom za spásu ľudí. Preto som nemal pocity svojej veľkosti. Skôr som si prežíval pokornú vďačnosť voči Pánu Bohu za milosť kňazstva. Tento môj postoj umocňovalo aj to, že som poznal osobnosti vynikajúcich kňazov i laikov. Silne som si uvedomoval, že moje kňazské povolanie vyrástlo z utrpenia rehoľníkov počas ich prenasledovania po nástupe komunizmu k moci u nás v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď desiatky jezuitov bolo uväznených.“

To je silné cítenie s Cirkvou. Vedomie, že stojíme na pleciach našich predchodcov, našich duchovných predkov.

A dajme mu opäť slovo o kňazstve. Podľa otca Milana je kňaz stelesnením žičlivosti:

„Úlohou kňaza je žehnať. Žehnať znamená žičiť dobro. Túto svoju úlohu som začal uplatňovať už cestou autom z vysviacky. Ostatní traja novokňazi spievali moderné náboženské piesne. Ja som žehnal obce, ktorými sme prechádzali údolím hornej Nitry. Žehnal som ľudí, ktorých sme stretávali. Žehnal som na diaľku príbuzných a krajanov v Bánovskej kotline… O ôsmej hodine som na pracovisku vyšiel na chodbu a žehnal som spolupracovníkov… Žehnal som ľudí na sídlisku Záluhy, kde som v roku 1984 dostal družstevný byt… Žehnal som ľudí v domove dôchodcov, okolo ktorého som chodieval na vychádzky do lesa… Žehnal som ľudí v električkách, trolejbusoch, autobusoch i vo vlakoch… Neskôr v jednom rodinnom spoločenstve som mal rušňovodiča, tak som mu povedal: „Ja vaším vlakom niekedy cestujem a dávam požehnanie všetkým ľuďom v ňom. Tak si ho príležitostne vyberte…“

Posledných 15 rokov otca Milana bolo na lôžku. Čo nám to hovorí? Desí nás to? Nebola to jeho záverečná iniciácia pre stretnutie s Pánom? Ako v duchovných cvičeniach: najprv via purgativa – očistenie, potom via illuminativa – osvietenie pri nasledovaní Ježiša, sledovaní jeho života, až napokon via unitiva – zjednotenie. Bola to cesta zjednotenia sa s Kristom, čiže tretí týždeň duchovných cvičení, ktorý tvorí nerozlučnú jednotu so štvrtým týždňom – vzkriesením. Počuli sme dnes slová sv. Pavla:

„… dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti. Ale ak sme deti, sme aj dedičia: Boží dedičia a Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení. A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť…

Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela.“ (Rim 8,14-18.22-23)

Svätý Otec Lev XIV. v encyklike o veľkolepom rozmere ľudskosti Magnifica humanitas píše: „Ľudstvo sa vzmáha a prekvitá nie napriek svojim obmedzeniam, ale často práve skrze ne“ (č. 118). – Človek sa stáva veľkým nie napriek svojim limitom, ale neraz práve vďaka nim. Pravdivosť tejto vety nám dokazujú svedkovia, ktorí ukazujú, že naše zameranie na cieľ v Bohu nás robí nepostihnuteľnými ľudskými kritériami. Naše zameranie na cieľ v Bohu nás robí schopnými preskakovať prekážky, robí nás zázrakom pre ľudí a pre svet. Samozrejme, nie idealizovaným prekonaním utrpenia, ale vernosťou v utrpení, vernosťou láske.

Páter Milan sa vo svojich autobiografických poznámkach zdôveruje, že zažíval Božie impulzy ako Jozef Egyptský, alebo ako sv. Jozef, ktorí boli omilostení vo sne. Hovorí o svojich zážitkoch omilostenia. Žil vo vedomí, že je Bohom omilostený. Zdá sa, ako keby to bola jeho osobná zmluva s Bohom. Povolanie jezuitu ako osobné puto s Ježišom Kristom. Žil kňazstvo ako dôverný vzťah s Bohom, ako najvzácnejší poklad svojho života, za ktorým kráčal spôsobom rehoľným, v civilnom zamestnaní, stále ponorený v paradoxe kresťanstva: keď som slabý, vtedy som silný. V podmienkach štátom zakázaného rehoľného komunitného života, zákazu náboženského pôsobenia, ba priam útokov a pokusom o diskreditáciu. Lev XIV. to formuloval správne: nie „napriek tomu“ sa zaskvelo jeho svedectvo, ale „vďaka tomu“.

Otec Milan, to bola redaktorská duša Posla Božského Srdca Ježišovho, ale aj zábavného krížovkárskeho časopisu Lišiak. Spájal v sebe svet Boží a svet kultúry, ako niečo harmonické, ako stavbu chrámu, ktorým je celý človek. V duchu svätého Ignáca hľadať Boha vo všetkých veciach, v zameraní na najvyšší cieľ: aby všetko, čo je v nás a čo máme v dosahu, slúžilo na väčšie oslávenie Boha. Jeho cieľ, ktorý si vytýčil pri vydávaní Posla, bol „ohlasovať Krista a prehlbovať vieru“. V tomto bolo všetko jeho snaženie: ohlasovať Krista a prehlbovať vieru.

Nepísal pre zvečnenie svojho mena, svojich mnohých mien. Za pseudonymami sa neskrýval, ale skôr sa mi zdá, ako keby si nimi chcel tak dobromyseľne požartovať s čitateľmi: Bystrík Mistrík… A Roman Modig bola jezuitská šifra OAMDG – Omnia ad maiorem Dei gloriam – rOmAn MoDiG.

Páter Milan Hromník bol človek duchovných cvičení, naplno zameraný na cieľ. A bol aj človek Apoštolátu modlitby. Apoštolát modlitby, to je modlenie sa celým životom, obetovaním Bohu každého dňa, posväcovaním prítomnej chvíle. Príjemnej aj nepríjemnej. Apoštolát modlitby je prinášanie celého života ako obety lásky k Bohu – obetovanie myšlienok, slov, skutkov, radostí, starostí i utrpení, a to nie inak, ako ich kladením na oltár, aby sa stávali súčasťou Eucharistie, ktorou Ježiš denne zachraňuje svet.

Kto udržiava Božie kráľovstvo? Vďaka čomu Cirkev žije a ani pekelné brány ju nepremôžu? Je to práve Eucharistia, Ježišova obeta, do ktorej môžeme vstupovať naším skromným dielom, ale naozaj.

Keď dnes prosíme za dušu zosnulého, ale aj ďakujeme za život nášho spolubrata, za čo Bohu ďakujeme? V otcovi Milanovi nám dal muža úcty a lásky k Ježišovi Kristovi. Dal nám v ňom muža pera, kultúry, úcty k histórii a k osobnostiam i k životom skromných obyčajných ľudí. Rozšifrovaný Roman Modig – človek OAMDG – ukazoval na Krista zachytávaním stôp jeho prítomnosti v životných príbehoch ľudí, pochádzajúcich zo skromného a hlboko nábožného prostredia rozličných kútov Slovenska. Toto, a nie iné, považoval za to najvzácnejšie: svedectvá viery často jednoduchých ľudí o tom, ako Boh koná v našom svete.

Pod pseudonymom Ján Velehradský nám Pán Boh dal muža živej tradície, ktorý pocítil krásu viery ľudu a silu kresťanských cyrilometodských koreňov práve na Velehrade, ako pútnik, spätý s Cirkvou, so svätosťou Cirkvi, s jej spoločenstvami, kňazmi, rehoľníčkami.

V otcovi Milanovi, ktorého vedenie ŠtB prezývalo „Lišiak“, nám Pán dal muža mnohých skúšok, ale aj muža humoru a muža apoštolskej odvahy. Krycie meno Andrej mu dal biskup Ján Chryzostom Korec. Andrej znamená mužný, statočný, odvážny. Milan alias Andrej vedel odvážne vykročiť v správnej chvíli, požiadať o prijatie do rehole práve biskupa Korca hneď pri prvom stretnutí s ním. A vieme, že neskôr s vypätím všetkých síl znášal nielen zastrašovania agentmi, ale trápilo ho aj nepochopenie zo strany niektorých najbližších.

Pán Boh nám v pátrovi Milanovi dal muža lásky k mladým ľuďom. Ako pán učiteľ svoj talent i modlitbu vkladal do žiakov. Začal učiť v Šenkviciach v školskom roku 1962/63, režíroval tam aj školskú divadelnú hru Haluškové kráľovstvo. Neskôr v Bratislave učil na základnej škole na Grösslingovej ulici. Túto pedagogickú lásku vnášal aj do sprevádzania študentských stretiek, čo som zažil aj ja na vlastnej koži. Práve uňho som si robil svoje prvé duchovné cvičenia, ešte ako maturant, a potom som s ním bol chvíľu v kontakte ako vysokoškolák.

A Pán Boh nám v ňom dal redaktora Posla Božského Srdca Ježišovho, časopisu, do ktorého sa páter Milan vložil naozaj celý, ako dobrý otec: „V duchu všeobjímajúcej Kristovej lásky chcel som zjednocovať čitateľov do jednej veľkej duchovnej rodiny.“

Tá veľká duchovná rodina, to sme my. Cíťme sa tu teda ako členovia jednej duchovnej rodiny a prežívajme tento pohreb vo viere v platnosť Ježišovej výzvy i prísľubu:

„Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec.“ (Jn 12,26).

Slová pátra Milana ešte pokračujú. Započúvame sa do jeho duchovného testamentu, ktorý prečíta duchovný otec Vladimír Kutiš, farár zo Žiliny – Hájika, jeden zo skupiny bohoslovcov a neskôr kňazov, ktorých P. Milan duchovne sprevádzal.

FOTOGALÉRIA: Jozef Bartkovjak SJ

DUCHOVNÝ TESTAMENT

P. Milan Hromník SJ

Pri rozlúčke s týmto svetom chcem sa najprv poďakovať Pánu Bohu. Ďakujem  mu za dar života i za to, že ma vo svätom krste prijal do spoločenstva veriacich Katolíckej cirkvi. Dar silnej viery v Boha sprevádzal ma už od detstva a pomáhal mi prekonávať všetky ťažkosti a nástrahy. Moju vieru obohatil osobný vzťah lásky ku Kristovi. Prijatie sviatosti birmovania od nezabudnuteľného nitrianskeho biskupa Eduarda  Nécseya  ma  poznačilo  svätodušným  rozmerom.

Osobitnú vďačnosť vyjadrujem Pánu Bohu za povolanie do kňazskej služby v Spoločnosti Ježišovej. Moja duchovná formácia i moje kňazské pôsobenie prebiehali v období prenasledovania Cirkvi i počas jeho doznievania v nepriateľsky naladených ľuďoch. Prekonal som tvrdé pokusy o psychickú a morálnu likvidáciu. Zakúsil som však mimoriadnu Božiu ochranu. Božia moc bola silnejšia a ja ako jej svedok  vydávam  svedectvo  o  jej  víťazstve.

Keď som sa po tajnej kňazskej vysviacke viezol autom údolím hornej Nitry od Handlovej do Topoľčian, cestou som žehnal obce, ktorými sme prechádzali,            ako aj ľudí, s ktorými sme sa stretávali. A vtedy moje novokňazské požehnanie cez Strážovské pohorie smerovalo aj do Bánovskej kotliny ku všetkým mne blízkym ľuďom. Žehnať znamená žičiť dobro. Toto žičenie dobra som prehlboval pri návštevách Trenčianskeho Jastrabia. S osobitnou láskou som obetoval za živých i zosnulých krajanov sväté omše, ktoré som tajne slúžil skoro ráno pri jednej zažatej svieci za  zamknutými  dverami  jastrabského  kostolíka.

Moja vďačná spomienka patrí aj množstvu dobrých ľudí – a to nielen            príbuzných – ktorí mi prejavili svoju priazeň a lásku, alebo prispeli k uskutočneniu môjho kňazstva. Ako redaktora časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho veľa čitateľov ma podporovalo svojimi modlitbami. Nech im to všetkým dobrý Pán Boh odplatí. Do milosrdnej Božej lásky vkladám všetkých ľudí, s ktorými som sa stretol vo svojom živote a v kňazskej službe. Pripomínajúc si slová Ježišovej modlitby Otče náš o odpustení, odpúšťam všetkým ľuďom, ktorí mi nejako ublížili. Zároveň prosím o odpustenie tých ľudí, ktorých som nejako zarmútil alebo neprejavil som im  primeranú  lásku.

Veľmi rád som putoval do farského kostola v Kostolných Miticiach, kde sa pri významných cirkevných slávnostiach spieval chválospev Teba, Bože, chválime. Ten chválospev sa končí slovami „V teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky.“ Prestupujem prah pozemského života s dôverou, že milosrdný Boh mi dovolí pokračovať v nadšenom večnom chválospeve na jeho oslavu.

Na záver dovoľte mi celkom osobne osloviť vás, ktorí ste sa prišli rozlúčiť so mnou. Vo svetle Božieho zjavenia zo Svätého písma vieme, že naša existencia sa nekončí smrťou. Náš život má dve fázy: pozemskú a posmrtnú. Každý z nás zomrie a predstúpi pred Večného Sudcu, aby sa zodpovedal zo svojho života. Vyprosujem vám Božiu silu, aby ste sa už počas pozemského života vypracovali k oslave Boha svojimi myšlienkami, slovami a skutkami a aby sme sa spoločne stretli  vo  večnom  chválospeve  Teba,  Bože,  chválime.

Na  sviatok  Obrátenia  svätého  Pavla  25.  januára  2011

FOTOGALÉRIA: Archív SJ