Storočnica biskupa Dominika Kaľatu SJ

kresba: akad. maliar Martin Juraj Oscitý

Od narodenia biskupa Dominika Kaľatu SJ uplynie 19. mája 2025 sto rokov. Pochádzal zo zamagurskej obce Nová Belá, ktorá je dnes súčasťou Poľska (Nowa Biała). Je jedným zo štyroch tajne vysvätených slovenských jezuitských biskupov v poradí Hnilica, Korec, Kaľata, Dubovský. Biskupskú vysviacku prijal tajne 9. septembra 1955 z rúk Jána Chryzostoma Korca.

V 60. rokoch bol biskup Dominik Kaľata väznený komunistickým režimom, v 70. a 80. rokoch pôsobil v Nemecku ako svätiaci biskup diecézy Freiburg. Slúžil slovenským emigrantom v krajinách západnej Európy a spoluorganizoval každoročné veľkonočné stretnutia slovenskej mládeže z celého sveta.

Bol intelektuálne činný, viedol jezuitský časopis Echo a v 90. rokoch periodicky prednášal teologické a filozofické disciplíny na jezuitskej teologickej fakulte v Bratislave.

Osobne sa poznal s  krakovským arcibiskupom Karolom Wojtyłom, v kontakte s ktorým sa na prelome 60. a 70. rokov snažil o vyriešenie národnostného sporu slovenskej menšiny v rodnej obci. Ako spolunovic kandidáta blahorečenia Tomáša Munka je biskup Dominik Kaľata jedným zo svedkov v kauze Munkovcov.

Zomrel 24. augusta 2018 v Ivanke pri Dunaji, pochovaný je v krypte trnavskej katedrály vedľa biskupov Pavla Hnilicu a Petra Dubovského. Pripravuje sa doplnenie jeho mena na spoločnú pamätnú tabuľu v katedrále.

Stručný životopis biskupa Dominika Kaľatu -nekrológ PDF 

O osobnosti tajného jezuitského biskupa Dominika Kaľatu a jeho pozoruhodných životných cestách sa možno dočítať v knihe Michala Válku Dominik Kaľata. Biskup, ktorý staval mosty (Vydavateľstvo Spolku Slovákov v Poľsku, Krakov 2024, 208 s.).

Mgr. Michal Válka je katolícky kňaz, pôsobí ako duchovný správca v Rooseveltovej nemocnici v Banskej Bystrici. Je autorom aj ďalších publikácií o osobnostiach slovenských cirkevných dejín 20. storočia: Život a pôsobenie Petra Dubovského (2017) a Katedrála umlčanej Cirkvi (2018).

Vypočujte si rozhovor s autorom knihy, ktorý pri príležitosti storočnice pripravil Jozef Bartkovjak SJ:

Autor knihy Michal Válka (Foto: Jozef Bartkovjak)

Ukážka z knihy

V posledný júlový deň roku 1943 vstúpili do brán kláštora jezuitov v Ružomberku siedmi mladí muži – adepti na vstup do rehole. Dominik Kaľata a Alojz Dlugi z Novej Belej, Tomáš Munk a Pavol Horský z Ružomberka a jeho okolia, ale i Alojz Tomašovič, Imrich Volek a Michal Tóth. V októbri sa k nim pridal Alexander Vadovič.

Dnes by sme povedali, že to boli ešte chlapci, pretože mali tesne po osemnástke. Boli z rozličných kútov vlasti, z rozličných rodín, rozličného výzoru i pováh, no všetkých spájala jediná túžba: priblížiť sa ku Kristovi prostredníctvom cesty, ktorú vytýčil sv. Ignác z Loyoly. Prvý rok prežili v relatívnom pokoji. Spolunovic Dominik Kaľata vysoko ocenil Tomášove znalosti rečí, ktoré si doniesol takpovediac z domu:

„Ihneď od prvého dňa ma zaujala Tomášova osobnosť a jeho charakter. Tomáš mal milú povahu, usmievavú tvár, mierne a rozvážne gestá. To ma však ani natoľko nezaujalo ako jeho duševné schopnosti. Všetci sme obdivovali jeho nadanie na reči. Už z domu si doniesol nemčinu a maďarčinu.

Znalosti reči sme mohli uplatňovať hlavne v rekreáciách a latinčinu aj v dobe čítania, keď táto klasická reč starého Ríma a stredovekých teológov mala byť aj našou dorozumievacou rečou. Slovenské rekreácie boli prakticky len na sviatky a v nedeľu. Cez týždeň sa striedali nemecké rekreácie s latinskými.

V rozprávaní, a to aj v cudzích rečiach, bol Tomáš majstrom bez konkurencie. Čo sme Tomášovi takmer závideli, bola znalosť hebrejčiny, ktorú nadobudol svojou usilovnosťou a nadaním. V tomto ohľade bol v príprave na budúcu teológiu ďaleko pred nami“ (Archív Spoločnosti Ježišovej na Slovensku (ASIS): List Dominika Kaľatu. Spomienky na Tomáša Munka. Staufen (27. 5. 2006).  Kartón Dominik Kaľata II.).

Jediné, čo Tomášovi nešlo, boli praktické činnosti. Na brigádach bol dosť nešikovný. Tomáš to však nijako neskrýval a nemaskoval. Svojou pokorou si tento nedostatok uvedomoval a prekonával ho ako vedel: usilovnosťou a ochotou pri práci. To, čo mu chýbalo v zručnosti, však ďaleko presiahla jeho duchovná disponovanosť. Páter magister Mikuš ho dával za príklad ostatným novicom. Dominik Kaľata si spomína:

„Nikto z celého nášho ročníka nevnikol vraj tak hlboko a prenikavo do exercícií sv. Ignáca ako Tomáš. Tomáš sa tým nikdy nechválil, ale najmä v rekreáciách sme mohli vytušiť, aké bohatstvo duchovných skúseností má za sebou. O duchovných veciach hovoril živo, s nadšením a presvedčením človeka, ktorý vie o čom hovorí“ (Tamže).

Prvý ročník 1943/1944 vystriedal druhý 1944/1945 a s ním sa blížil i koniec druhej svetovej vojny. Tento vonkajší tlak vyvinul enormné úsilie oboch súperiacich armád na priklonenie víťazstva na svoju stranu. Boje sa začali stupňovať a nebezpečenstvo približovať. To znamenalo značné obmedzenie aj pre obyčajných ľudí. Dominik Kaľata napríklad spomína, že už počas prázdnin, v lete 1944 im predstavení neodporúčali výlety do hôr, pretože sa tam začali formovať skupinky partizánov.

„V lesoch sa čoraz hustejšie objavovali partizánske jednotky bojujúce proti Nemcom a proti Slovenskému štátu, podnecované ruskými partizánmi, ktorí vraj v noci zoskakovali ako parašutisti, aby bojovali proti ustupujúcej nemeckej armáde“ (Tamže).

Partizánsky predvoj priniesol za sebou hotovú pohromu. Ostré boje Wehrmachtu, spojeneckých vojsk i partizánov znamenali vysoké riziko straty na životoch aj pre civilné obyvateľstvo. Ružomberok sa ocitol uprostred náletov a padajúcich bômb. Jedna z nich dopadla i do kláštora jezuitov. Dominik Kaľata si na tento okamih spomínal veľmi živo, pretože jej unikol len o vlások.

„Vypuklo národné povstanie. Boli prestrelky. Raz bombardovali Ružomberok Nemci, raz partizáni. Skoro som na to doplatil životom, lebo páter magister Mikuš ma na začiatku druhého ročníka urobil takzvaným manduktorom, vedúcim tejto skupiny novicov. Mal som povinnosť oznámiť, keď sme boli pripravení na takzvanú konferenciu. Keď som zbehol po schodoch, v tom momente, tresk! Padla bomba a schodisko sa zosypalo. Keby som tam bol býval chvíľku dlhšie, tak je po mne. Sklo sa zosypalo, schody ešte sčasti zostali, dalo sa prejsť, takže konferenciu sme mali, ale nohy sa nám triasli“ (KAĽATA, Dominik: Pribeh pamätníka Dominik Kaľata (1925) – Ústav pamäti národa).

Oveľa hustejšie mraky sa však zbiehali nad príslušníkmi židovského národa, a teda aj nad spolunovicom Tomášom Munkom. Ich rodina sa zatiaľ vyhla perzekúciám páchaným na Židoch z dôvodu významného postavenia jeho otca ako výnimočného obchodníka. Jeho rodina dokonca dostala i prezidentskú výnimku. Po vypuknutí SNP prestali platiť všetky pravidlá a z výnimiek sa stal zdrap papiera. Nastal boj o holý život.

Hoci otcovi Františkovi Munkovi ponúkol sused Molnár skrýšu, neprijal ju, nechcel ho vystaviť nebezpečenstvu. Tým bol osud rodiny Munkovcov definitívne spečatený. Ako prvú zatkli 14. decembra 1944 na jednej z ružomberských ulíc Gizelu Munkovú. V ten istý deň nasledovali František a Juraj a 15. decembra prišiel na rad i Tomáš. Dominik Kaľata opisuje tento zážitok s veľkým zármutkom:

„Asi v polovici decembra 1944 sa gestapo dostavilo aj do jezuitského kolégia a žiadalo, aby mu vydali Tomáša Munka. Páter magister Mikuš viedol s gestapom dlhú diskusiu a všemožne bránil svojho vzácneho novica Tomáša. Bezvýsledne. Jeden z gestapákov povedal pátrovi Mikušovi: Nemôžeme si dovoliť urobiť výnimku. Keď my nezatkneme Tomáša Munka, veliteľstvo gestapa zatkne nás pre spoluprácu so Židmi. Dozvedeli sme sa, nejaká nemecká rodina karpatských Nemcov žijúcich v Ružomberku žalovala na rodinu Munkovcov a žiadala ich odstránenie.

Nám novicom a Tomášovým priateľom ostala bratská povinnosť, modliť sa za spolubrata a vyprosovať mu odvahu a silu v ťažkom utrpení. O Tomášovom osude a osude jeho rodiny sme sa dozvedeli až po vojne. Išlo o osobné skúsenosti, pre nás vzácne podrobnosti z úst očitého svedka, tiež konvertitu a katolíckeho kňaza Petra Bárdoša, ktorý šťastne prežil nemecký koncentračný tábor“ (ASIS: List Dominika Kaľatu. Spomienky na Tomáša Munka. Staufen (27. 5. 2006).  Kartón Dominik Kaľata II.).

Tomáša vyviezli z kláštora do väznice v Ružomberku, koncom roka 1944 ich previezli do Serede. Tu sa datuje ešte pokus pátra provinciála jezuitov Jurovského vyslobodiť túto rodinu, no nepodarilo sa. Gizeline a Jurajove stopy končia v severozápadnom nemeckom koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Tomáš a jeho otec František skončili v Lichtenrade (ŠUPPA, J.: Mučeníci lásky ku Kristovi. Tomáš a František Munkovci, s. 26). Ich spoločníkom bol aj kňaz Peter Bárdoš.  Jeho svedectvo je natoľko dôležité a dojímavé, že musí odznieť i na tomto mieste:

„Tomáš s otcom i ja sme nastúpili do jednej pätice – pochodové kolóny väzňov stavali po piatich. Už po hodine cesty Tomáš sa začal potácať a klesať k zemi. Otec i ja sme ho podopierali a povzbudzovali. SS-mani, keď zbadali, že Tomáš nevládze pochodovať a zdržuje pochodujúcu kolónu, vytrhli ho z radu a sotili do priekopy. Samozrejme, že Tomášov otec zostal s ním. Ja som musel pochodovať ďalej. Celú noc bolo počuť výstrely. Myslel som, že sú to snáď výhražné výstrely dozorcov.

Pri brieždení som popri ceste videl množstvo zastrelených spoluväzňov, boli to vraždiace výstrely. Ráno sme sa streli s priateľmi z iných pochodových stoviek a títo zvestovali, že Tomáš i otec František sú mŕtvi. Videli na vlastné oči. Po našom odlúčení pristúpil ku nim SS-man s krikom – Auf (hore), weitermaschieren! (Poďme ďalej!) Otec prosil, že syn je chorý, aby doprial chvíľku oddychu. SS-man dvoma strelami z automatu zabil Tomáša i jeho otca. Takto si Pán povolal celú rodinu.“ (ŠUPPA, J.: Mučeníci lásky ku Kristovi. Tomáš a František Munkovci, s. 44).

Atmosféra, v ktorej ďalší novici pokračovali v štúdiu, bola ťaživá. No aj touto udalosťou ich Pán pripravoval na neskoršie skúšky a dal im do vienka žiarivý príklad vernosti svojmu povolaniu. Biskup Kaľata v rozhovore pre Katolícke noviny uviedol nasledovnú myšlienku:

„Zatknutie spolubrata Tomáša Munka nemeckým gestapom na jeseň roku 1944 mohlo byť pre nás dobrým mementom do budúcnosti, hoci sme ani len netušili, že nás raz môže stihnúť niečo podobného“ (KAĽATA, D.: Mohli ma uniesť, ale Boh ma ochránil. In: Katolícke noviny,  roč. 121, 2006, č. 35, s. 17).

Noviciát v roku 1945 vystriedal scholastikát. V ňom si Dominik Kaľata dorábal spolu s Alojzom Dlugim maturitu, ktorú už niektorí spolužiaci mali. Keďže do Ružomberku nastupovali po piatej triede gymnázia, tzv. kvinte, učivo šiestej a siedmej triedy prebrali v priebehu jedného školského roka 1945/1946. Vďaka vynikajúcim profesorom sa im to podarilo na výbornú, a tak už v roku 1947 maturoval na ružomberskom gymnáziu zo štyroch predmetov, medzi ktorými boli slovenčina, francúzština, latinčina a fyzika.

Popri štúdiu si vykonával aj katechetickú prax. Vyučoval náboženstvo v samotnom meste Ružomberok, ale i v priľahlých dedinách Martinček a Biely Potok. Po zvládnutí základného študijného obdobia pokračoval ďalej v poznávaní filozofických disciplín. Tieto si budúci jezuiti prehlbovali v českom meste Děčín nad Labem.

(Ukážka z knihy Michala Válku Dominik Kaľata. Biskup, ktorý staval mosty, s. 34-37.)

Autorom titulného portrétu biskupa Dominika Kaľatu je akademický maliar Martin Juraj Oscitý (reprodukcia z obálky knihy, s láskavým dovolením autora)

Pripravil: Jozef Bartkovjak SJ