Dilexit nos – encyklika o Ježišovom a našom srdci

Ježišova láska k nám je ďalšou z veľkých tém, o ktorých sa pápež František rozhodol napísať vo veľkom formáte. Text, ktorému dal názov Dilexit nos (Miloval nás), má podobu encykliky s podnadpisom „O ľudskej a božskej láske srdca Ježiša Krista“. V čom spočíva hlavná sila encykliky Dilexit nos?

Dilexit nos vyšla 24. októbra 2024, v 12. roku pontifikátu pápeža Františka. Je to jeho v poradí štvrtá encyklika. Predchádzali jej dve sociálne encykliky: Fratelli tutti (O bratstve a sociálnom priateľstve, 2020) a Laudato si´ (O starostlivosti o náš spoločný domov, 2015) a encyklika Lumen fidei (O viere, 2013), ktorú začal pripravovať ešte Benedikt XVI.

Pripomeňme, že pred pápežom Františkom napísal encykliku o úcte k Ježišovmu Najsvätejšiemu Srdcu pápež Pius XII. v roku 1956 pod názvom Haurietis aquas.

Čo nám hovorí nová encyklika Miloval nás a v čom je jej hlavná sila? Osobne si myslím, že jej sila je v prvom rade evanjelizačná, v zmysle novej evanjelizácie. Je to podnet k oživeniu našej viery, ktorá sa miestami stala povrchnou, zábudlivou, málo mystickou a možno aj strnulou, a potrebuje nanovo čerpať zo zdravých duchovných koreňov.

Zároveň je encyklika výzvou pre ľudstvo, pre každého človeka našej doby, aby dbal o celistvosť svojho ja, o svoju integritu, o svoje srdce. Aby hľadal a nachádzal osobný kontakt s Bohom, ktorý je láska a na ktorého obraz sme stvorení.

Srdce vytvára jednotu

Dnes sme vo zvýšenom ohrození vnútorného odcudzenia, varuje pápež František:

„V dnešnej spoločnosti človek riskuje, že stratí svoj stred, stred seba samého. Súčasný človek sa totiž často ocitá v stave zmätenosti, rozpoltenosti, takmer bez vnútorného princípu, ktorý by vytváral jednotu a harmóniu v jeho bytí a v jeho konaní. Modely správania, ktoré sú, žiaľ, veľmi rozšírené, zveličujú racionálno-technologický rozmer alebo zase naopak rozmer pudový. Chýba srdce.“ (Dilexit nos, 9)

Encyklika Dilexit nos (DN) ponúka odpoveď, ako nájsť svoj jednotiaci stred. Hovorí o Ježišovi Kristovi – Bohočloveku ako o našom vzore. O tom, že vzťah s Ježišom sa prejavuje v našom postoji k sebe samému, k druhým a k svetu okolo nás.

„Vstúpme do Kristovho srdca, centra jeho bytia, ktoré je žeravou vyhňou božskej a ľudskej lásky a je najvyššou plnosťou, akú môžu ľudské bytosti dosiahnuť. Práve tam, v tomto Srdci, konečne spoznávame samých seba a učíme sa milovať.“ (DN, 30)

V encyklike nás pápež František vedie k zušľachťovaniu a prehlbovaniu vzťahu s Bohom. Hovorí o slovách, gestách a symboloch, ktoré majú dôležitú úlohu v modlitbe a nábožnosti. Nejde tu o niečo zložité, ale v prvom rade o jednoduchú dôveru:

„Najobľúbenejšia modlitba, smerujúca ako šíp ku Kristovmu srdcu, hovorí celkom jednoducho: «Dôverujem v teba». Viac slov netreba.“ (DN, 90)

Svoju encykliku pápež zameriava na Ježiša. Chce v nás prehĺbiť vedomie, že sme Bohom milovaní a pozvaní k odpovedi lásky. Keď osvetľuje rozličné aspekty osobného vzťahu kresťana s Ježišom, robí tak prostredníctvom svedectiev svätcov a mystikov, ako aj svojimi vlastnými usmerneniami a povzbudeniami.

V encyklike čerpá z duchovných skúseností Augustína, Bernarda, Bonaventúru, Gertrúdy, Matildy, kartuziánskych mníchov, ako aj z mystiky novoveku: Jána od Kríža, Jána Eudesa, Františka Saleského, Margity Márie Alacoque,  Claudia la Colombière, Vincenta de Paul. Duchovné skúsenosti stáročí dáva pápež František do mozaikovitého celku, v ktorom žiaria i

novodobí svätci ako Terézia z Lisieux, Karol de Foucauld, John Henry Newman, Faustína Kowalská či Daniel Comboni.

Božské Srdce a jezuiti

Pápež hovorí aj o charizme jezuitov, o ignaciánskej spiritualite, v ktorej je sám zakorenený. Zdôrazňuje význam citov ako dôležitého aspektu duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly a jeho mystiky: „Každý, kto si robí duchovné cvičenia, môže vidieť, že tam ide o dialóg od srdca k srdcu.“ (DN, 144)

Úcta k Ježišovmu Srdcu je jezuitom príznačná. Spoločnosť Ježišova považuje za svoju radostnú a najlahodnejšiu povinnosť (lat. munus suavissimum) praktizovanie, podporovanie a šírenie úcty k Ježišovmu Najsvätejšiemu Srdcu.  Vyjadruje to aj tradičné zasvätenie Spoločnosti Ježišovej Božskému Srdcu, obnovené generálnym predstaveným Pedrom Arrupem, ktorý je v súčasnosti kandidátom blahorečenia. Pápež František v encyklike cituje tieto slová pátra Arrupeho:

„Už od čias svojho noviciátu som bol neustále presvedčený, že to, čo nazývame «úctou k Božskému Srdcu», nesie v sebe symbolické vyjadrenie najhlbšieho jadra ignaciánskej duchovnosti a mimoriadnu účinnosť – nad každé očakávanie – jednak pre osobnú dokonalosť, ako aj pre apoštolskú plodnosť. Toto presvedčenie vo mne pokračuje dodnes. … V tejto úcte nachádzam jeden z najhlbších zdrojov môjho vnútorného života.“ (DN, 146).

Pápež František cituje aj slová pápeža sv. Jána Pavla II. z jeho apoštolskej návštevy v Paray le Monial v roku 1986, keď vyzval všetkých členov Spoločnosti Ježišovej, „aby s ešte väčšou horlivosťou podporovali túto úctu, ktorá viac ako kedykoľvek predtým zodpovedá očakávaniam našej doby“.

Je tu zjavné načasovanie vydania novej encykliky pápeža Františka na 350. výročie zjavení francúzskej mystičke sv. Margite Márii Alacoque v Paray le Monial. Záverečná kapitola encykliky Dilexit nos korešponduje s mottom tematického Roka Božského Srdca, ktorý vyvrcholí v Paray le Monial 27. júna 2025. Motto znie: „Odpovedať láskou na lásku“. Celý náš život sa má stať odpoveďou lásky na Ježišovu lásku.

Oltár Najsv. Srdca Ježišovho v jezuitskom kostole v Trnave

Zdravá nábožnosť ako liek

Autentická úcta a nábožnosť sa pozná podľa ovocia. Vyznačuje sa radosťou zo služby a nadšením pre ohlasovanie Ježiša Krista. Ježišovo Srdce nás pobáda k láske a posiela nás k bratom a sestrám, aby sme budovali spoločenstvo. Máme sa stať učeníkmi misionármi, tak ako to pápež František s plnou energiou vyhlásil už na začiatku pontifikátu v exhortácii Evangelii gaudium.

„Hovoriť o Kristovi svedectvom alebo slovom, takým spôsobom, aby sa ostatní nemuseli veľmi namáhať, aby si ho zamilovali, to je najväčšia túžba misionára duše. … Kristus ťa žiada, aby si sa, bez straty rozvážnosti a úcty, nehanbil priznať k svojmu priateľstvu s ním. Žiada ťa, aby si mal odvahu rozprávať druhým, akým dobrodením je pre teba to, že si sa s ním stretol.“ (DN, 210 – 211)

Encyklika Dilexit nos hovorí o prameni tejto evanjelizačnej odvahy, ktorým je osobný vzťah lásky s Ježišom. Pápež František sa v novom kontexte doby venuje aj objasneniu niektorých teologických pojmov, ktoré zostávajú stále dôležité. Patrí sem napr. reparácia (odprosenie, náprava, vynáhrada).

Keď Svätý Otec hovorí o význame nábožného zvyku prvých piatkov, aktualizuje jeho význam:  už to nie je ako kedysi protiliek na jansenizmus, ktorý chcel chápať sväté prijímanie len ako odmenu pre dokonalých, ale dnes je to najmä praktická  odpoveď na súčasnú uponáhľanosť a konzumný spôsob života. Úctu k Ježišovmu Srdcu považuje pápež František aj za protiliek nových škodlivých dualizmov, ktoré sa objavujú v našej dobe.

Encyklika zdôrazňuje potrebu správneho chápania úcty k Ježišovmu Srdcu, aby sa nám nezúžila na niečo čisto súkromné. Pápež poznamenáva, že Dilexit nos je vnútorne prepojená s jeho sociálnymi encyklikami Laudato si´ a Fratelli tutti (porov. DN, 217).

Diagnóza doby

Svätý Otec v závere encykliky píše:

„Dnes sa všetko kupuje a spláca a zdá sa, že samotný zmysel dôstojnosti závisí od vecí, ktoré sa získavajú mocou peňazí. Ženie nás to len k hromadeniu, spotrebe a rozptýleniu, sme uväznení v ponižujúcom systéme, ktorý nám neumožňuje hľadieť ďalej ako na naše bezprostredné a malicherné potreby.

Kristova láska je mimo tohto zvráteného súkolia a len on nás môže oslobodiť z tejto horúčky, v ktorej už nie je miesto pre nezištnú lásku. On je schopný dať tejto zemi srdce a znovu objaviť lásku tam, kde si myslíme, že schopnosť milovať je navždy mŕtva.

Aj Cirkev to potrebuje, aby nenahradila Kristovu lásku zvetralými štruktúrami, lipnutím na starých časoch, adorovaním vlastnej mentality, fanatizmami rôzneho druhu, ktoré napokon vyúsťujú do zabratia miesta patriaceho bezodplatnej Božej láske, ktorá oslobodzuje, oživuje, robí srdce radostným a živí spoločenstvá.

Z rany v Kristovom boku naďalej vyteká tá rieka, ktorá sa nikdy nevyčerpá, ktorá nepominie, ktorá sa vždy nanovo ponúka tým, ktorí chcú milovať. Iba jeho láska umožní vznik nového ľudstva.“ (DN, 218 – 219)

Encyklika je dôležitým podnetom pápeža pre Cirkev, ale je aj aktuálnym odkazom pre svet. Pápež František varuje pred zabúdaním na dôležitosť srdca. Bez srdca hrozí ľudskej spoločnosti rozpad:

„Všetko je zjednotené v srdci, ktoré môže byť sídlom lásky so všetkými jej duchovnými, psychickými a aj fyzickými zložkami. Napokon, ak v ňom vládne láska, človek dosahuje svoju identitu plným a jasným spôsobom, pretože každá ľudská bytosť bola stvorená predovšetkým pre lásku, je vo svojich najhlbších vláknach stvorená na to, aby milovala a bola milovaná.

Preto, keď vidíme, ako jedna za druhou nasledujú nové vojny za spoluviny, tolerovania či ľahostajnosti zo strany iných krajín, alebo len boj o moc točiaci sa okolo partikulárnych záujmov, skrsne nám myšlienka, že svetová spoločnosť stráca svoje srdce.“ (DN, 21 – 22)

Zaujímavé momenty

V encyklike sa pápež vyjadruje jednak rečou biblickou a rečou mystikov a svätých, ale čerpá aj zo svetovej literatúry. Inšpirovaný svojím obľúbeným mysliteľom a teológom Romanom Guardinim, pápež František poukazuje na Dostojevského literárnu postavu Stavrogina, ako príklad človeka bez srdca (z románu Diablom posadnutí / Besy, 1872).

Stavrogin je človek výzorom sympatický, ale bez svedomia, zmanipulovaný iným človekom, hlásajúcim nihilizmus a anarchiu, propagujúcim samovraždu ako údajný akt najvyššej slobody. Z Dostojevského opisu Stavrogina idú zimomriavky. Pamätám si, ako som kedysi ešte ako študent čítal tento román a uvedomoval som si, čo sa deje s vnútrom človeka, ktorý odmietne a poprie Boha a diabolsky pletie hlavy bezbranným mladým ľuďom.

Výnimočnou v encyklike Dilexit nos je skutočnosť, že Svätý Otec v nej priamo menuje človeka, ktorý prispel k jej obsahu. V poznámke pod čiarou č. 1 čítame: „Veľká časť úvah v prvej kapitole bola inšpirovaná nepublikovanými spismi pátra Diega Faresa SJ. Nech ho Pán prijme do svojej slávy.“

Kto je Diego Fares? Tento argentínsky jezuita vstúpil do Spoločnosti Ježišovej v roku 1976, keď bol páter Jorge Mario Bergoglio provinciálom. V záverečnom období pracoval v Ríme ako člen autorského tímu časopisu La Civiltà Cattolica. Zomrel v roku 2022 po zápase s rakovinou, vo veku 66 rokov. Pápež František ho prišiel otcovsky navštíviť, keď už bol pripútaný na lôžko.

Svätý Otec František uzatvára encykliku modlitbou:

„Prosím Pána Ježiša, nech jeho najsvätejšie Srdca neustále vylieva na nás všetkých prúdy živej vody na uzdravovanie rán, ktoré si vzájomne spôsobujeme, na posilnenie našej schopnosti milovať a slúžiť druhým, na podnietenie nášho spoločného kráčania k spravodlivému, solidárnemu a bratskému svetu. A to až kým spolu šťastlivo nezasadneme k hostine v nebeskom kráľovstve v prítomnosti vzkrieseného Pána, ktorý všetky naše rozdiely zosúlaďuje svetlom neprestajne vyžarujúcim z jeho otvoreného Srdca. Nech je požehnaný naveky!“ (DN, 220).

Jozef Bartkovjak SJ

Fotografie: autor