Rastislav Puchala: „Eloi, Eloi…“

O rodine Munkovcov sa na Slovensku faktograficky mnoho popísalo, ale Rastislav Puchala ich svojím románom už trvale ukotvuje v slovenskej literatúre i vo vedomí Slovenska. Kni­ha je postavená na rozprávaní Františka Munka. Ono vytvára hlavný príbeh knihy. Dozvedáme sa tak  o krásnom vzťahu Munkovcov, o ich ceste ku katolicizmu, o stretaní a rozhovoroch s ľuďmi, ktorých im život priniesol do cesty, máme možnosť nazrieť do hĺbky intelektu i srdca Františka, Gizely a ich dvoch synov. Dôverne sa v ňom dozvedáme o príbehu lekára Pavla Straussa, ktorý v ich blízkosti konvertoval tiež na katolicizmus. A na pozadí tohto všetkého spoznávame dobu, v ktorej žili… Dobu, o ktorej sme stále málo uvažovali. (Z doslovu Františka Mikloška)

Nová kniha Rastislava Puchalu Eloi, Eloi… Príbeh lásky a smrti rodiny Munkovcov vyšla začiatkom mája 2026 vo vydavateľstve Dobrá kniha v Trnave. Nasledujúcu ukážku z nej priniesol časopis Posol Božského Srdca Ježišovho (5/2026, s. 25-27) v rubrike Čítanie z Dobrej knihy.

Epilóg

Keď sa v osudný decembrový večer vrátila Matilda Domaratzká domov, postála vo vstupnej chodbe a započúvala sa do ohlušujúceho ticha. Takto sa ozýva prázdnota, takáto je pieseň skazy. Odrazu jej však k uchu doplávala známa melódia. Chi il Bel Sogno z Pucciniho Lastovičky. Neobvyklý začiatok opernej árie na klavíri. A tú hru by si nepomýlila, ani keby ju zobudili o polnoci. Mladícky temperamentná, no i tak bezchybná, plná radosti, chuti do života, určitej nedočkavosti, vo svojej precíznosti a precítení dokonalá. Nebolo pochýb, že za klavírom sedí Jurko. Tilde náhlivo vstúpila do salóna. Bol tam, skláňal sa nad koncertným krídlom a dlhými, štíhlymi prstami behal po klávesách. Vedľa klavíra stála Gizi, oblečená v zamatovomodrých večerných šatách na ramienka, ruky mala zložené na hrudi, ako to mávajú operné divy, a spievala vysokým sopránom:

„Ah! Mio sogno! Ah! Mia vita!

Che importa la ricchezza

Se alfine è rifiorita la felicità!

O sogno d‘or

Poter amar così!“

Tilde ju nikdy predtým nepočula takto spievať. Nevedela, že vládne nádherným sopránom. Nuž a Jurko a Puccini? Nebývalé. No bola to úžasná chvíľa. Presvetlený salón, akoby vrcholilo leto, hoci vonku bol sychravý december. Neuveriteľný okamih. Matilda Domaratzká precitla, aby zistila, že v miestnosti je takmer úplná tma a nebyť sliepňavého pouličného osvetlenia a lampy na chodbe, nevidela by ani obrysy nábytku a klavíra.

Zažala svetlo a ledva zadržala výkrik. Podarilo sa jej to len vďaka rokmi vypestovanej vnútornej disciplíne a sebaovládaniu. Pravým nemeckým cnostiam. Takto si len položila ruku na ústa a dívala sa na vystrašené štyri páry očí, ktoré na ňu civeli spod klavíra. Evakuanti, ktorí teraz bývali u Munkovcov.

„Zobrali ich. Pána Munka i Jurka. Bol tu gestapák a gardisti,“ šepol otec vysťahovanej rodiny. „Ach, so, so…,“ potichu povedala Tilde a vytratila sa zo salóna. V Jurkovej kinderstube našla jeho nedbalo pohodenú školskú tašku, ako ju tam nechal, keď vyplašený dobehol z mesta. Chvíľu postála, potom sa obliekla celá do čierneho a vyšla von. Do hlbokej noci chodila bezcieľne Ružomberkom krížom krážom, lebo sa bála vrátiť do bytu na Nemeckej 27. Nechcela tam byť bez Munkovcov…

Munkovci, autorka maľby Sr. Eugénia Poláková CJ

Matilda Domaratzká už nikdy nevidela nikoho z Munkovie rodiny, pretože sa viac nikto z nich domov nevrátil a ona, verná nemecká spoloč­níčka židovskej famílie, čo vďaka týmto dietkam Izraelovým prestúpila na katolícku vieru nedlho po nich, chodila až do svojej smrti oblečená v čiernom. Ružomberská čierna pani. Vídavali ju v meste, učila nemčinu ružomberské deti a každý deň kľačala v lavici u jezuitov už dobrú polhodinu pred začiatkom omše. Každý Boží deň. Pery sa jej tichučko pohybovali v rytme ruženca, alebo litánií – loretánskych, tie mala tak veľmi rada, – i k Božskému srdcu, alebo k všetkým svätým. Poznala ich naspamäť. A neraz sa jej pery zastavili a ona len tak kľačala a dívala sa na mihotajúce červené svetielko na oltári. Len v jeden deň, odkedy vstúpila do kostola, sa jej na pery tlačili iné slová ako Otčenáše a Zdravasy ruženca, mýlila sa pri litániách a nevedela prečo, nuž stíchla, keď jej tu zrazu mysľou prebehli verše, ktoré kedysi dávno našla napísané známym rukopisom na listovom papieri v krabici pod stolom v pra­covni pána Munka. Bola tam aj kopa iných vecí, ktoré opatrovala ako oko v hlave, ale práve tie rýmy jej zišli na um v tento deň. (…)

Zmocnil sa jej pocit, že sa na ňu niekto díva. Jemne, dôstojne pootočila hlavou, ale sprava ani zľava nebolo nikoho. Do začiatku omše ostávalo ešte veľa času. Chrám bol prázdny. Potom však urobila niečo, čoho sa v kostole nikdy nedopustila, predsa len, ostala v nej nemecká, luteránska disciplína. Obrátila sa celkom dozadu a tam sa jej pohľad stretol s uhľovočiernymi očami kľačiaceho muža. Staršieho, no stále pekného pána s dozadu začesanými hustými, šedivými vlasmi. Výrazný nos, jamka na mužne vystupujúcej brade, široké lícne kosti a v kútikoch úst i vráskach na čele, ktoré sa nevyrovnali, ani keď sa práve nedivil, mal schované prežité strasti a utrpenia. Bol to autor veršov, čo jej bežali hlavou a zneli sťa modlitba. Doktor Paul Strauss. Chvíľu sa na seba dívali a po tvárach sa im rozlial úsmev. (…)

V ten deň sa vybral z Nitry, kde už nejaký čas pôsobil ako chirurg v tamojšej nemocnici, do Ružomberka, aby si pripomenul Munkovcov. Mali okrúhle výročie úmrtia, aspoň teda otec František so synom Tomášom. O Gizelke a Jurkovi sa nevedelo dokopy nič, hoci sa po nich snažil pátrať, ako to len šlo. Po bohoslužbe sa krátko pozdravil s čiernou pani, prešiel sa po Nemeckej ulici, čo sa už volala po Červenej armáde, postál pod oknami domu číslo 27. V srdci mal kúsok vôní, melódií i štipku melanchólie, ba sa mu aj zazdalo, že pootvoreným oknom mu k ušiam doľahli variácie na Beethovena, zahrané krásne netrpezlivou rukou mladučkého virtuóza, ale to bol zaiste len prelud, pretože takto vedel hrať iba Jurko a toho viac na tomto svete niet, rovnako ako niet ani Nemeckej ulice, ani starých čias, keď sa v Ružomberku za oknami tohto domu skutočne ozýval klavír a vrava múdrych Židov, hovoriacich o hudbe, knihách, veľkých myšlienkach a o Bohu. Starý a, chcelo by sa povedať, že i pekný svet, hoci dobre vieme, ako všetko skončilo, sa už načisto podel a ostala len spomienka. Bolestivá, krásna, smutná, povznášajúca. Taká, čo si zaslúži, aby o nej počulo čo najviac ľudí, aby sa o nej dozvedel celý svet. Akési židovské príslovie vraví, že kto žije v spomienkach, ten žije aj po svojej smrti v srdciach iných.

*

Rastislav Puchala je autorom viacerých prozaických diel, nositeľom literárnych ocenení a Ceny Fra Angelica za slovesné umenie. Vo vydavateľstve Dobrá kniha vyšla aj ďalšia z jeho kníh, Kráľovstvá zeme (2024).

Vypočujte si rozhovor s autorom a ukážku z knihy, ktoré zazneli na Rádiu Lumen v relácii Literárna kaviareň 18.4.2026 (audioarchív).

Vydavateľstvo Dobrá kniha (e-shop)