Prvý rok s Levom XIV.: polarizácia, srdce a svet

Pri príležitosti prvého výročia petrovskej služby pápeža Leva XIV. prinášame slovenský preklad úvahy s názvom „Prvý rok s Levom XIV.: polarizácia, srdce a svet“, ktorej autorom je páter Miguel Pedro Melo SJ, medzinárodný vicedirektor Celosvetovej siete modlitby s pápežom a vedúci Eucharistického hnutia mládeže. Má 39 rokov a je členom portugalskej provincie Spoločnosti Ježišovej, žije v medzinárodnej jezuitskej komunite v Ríme.

Prvý rok s Levom XIV.: polarizácia, srdce a svet

Ústredné miesto srdca

Prvý rok pontifikátu sa nehodnotí len na základe urobených rozhodnutí alebo vydaných dokumentov, ale aj podľa základnej orientácie, ktorá začína byť badateľná. V prípade Leva XIV. možno túto orientáciu vyjadriť s odzbrojujúcou jednoduchosťou: mier ako dar, ktorý sa rodí v srdci, stáva sa spoločenstvom a prejavuje sa premenou sveta.

Táto intuícia bola jasná už od prvého okamihu. Na vatikánskom balkóne Lev XIV. začal svoj pontifikát jednoduchými slovami: „Pokoj vám“ (Jn 20,19). Nepredložil politický program pre Cirkev ani napomenutie svetu, ale evanjeliový kľúč, ktorým sa tieto časy otvárajú pre inú možnosť. Mier z jeho pohľadu nie je výsledkom vonkajšej rovnováhy ani sa nezužuje na výsledok účinných rokovaní. Je niečím, čo pramení zo srdca premeneného stretnutím.

Pripomeňme si jeho slová pri príležitosti jubilea východných cirkví (14. mája 2025):

„Vynaložím všetko úsilie, aby sa tento pokoj šíril. Svätá stolica je k dispozícii, aby sa nepriatelia stretli a pozreli si do očí, aby národy opäť získali nádej a dôstojnosť, ktorú si zaslúžia – dôstojnosť pokoja. Národy chcú pokoj a ja zo srdcom na dlani hovorím zodpovedným: stretnime sa, veďme dialóg, rokujme!“

Tento posun k prvoradému miestu srdca a stretnutia je rozhodujúci. V dobe s tendenciou hľadať riešenia iba na úrovni štruktúr, Lev XIV. kladie stred naspäť do ľudského srdca. Nie z duchovnej naivity alebo klerikálnej upätosti, ale z vernosti realizmu, ktorý pramení z evanjelia. Ako nám pripomína Druhý vatikánsky koncil, neporiadky sveta sú spojené s neporiadkom ľudského srdca (porov. Gaudium et spes, 10). Tam, kde je srdce rozdelené, spoločnosť sa rozpadá; tam, kde je srdce zmierené, otvárajú sa cesty k jednote.

Kristus ako stredobod Cirkvi (evanjelizácia, synodalita a chudobní)

Srdce, ktorého sa dotklo evanjelium, sa tak stáva schopným novej formy vzťahu: s Bohom, s druhými a so sebou samým. V tomto zmysle sa hlásanie evanjelia a sociálne podporovanie mieru nejavia ako dve oddelené veci, jedna týkajúca sa evanjelizácie a druhá týkajúca sa sociálneho učenia Cirkvi. Obe sú vyžarovaním toho istého svetla na osobné, spoločenské a politické dianie. Práve z tejto premeny, nenápadnej, ale skutočnej, sa rodí mier, ktorý sa nevnucuje, ale ktorý vyžaruje.

Z tohto dôvodu Lev XIV. trvá na tom, aby sa Cirkev nestavala do stredu, ale nechala sa neustále znovu zameriavať na Krista. Ako to povedal vo svojom príhovore kolégiu kardinálov na mimoriadnom konzistóriu 7. januára 2026, nadväzujúc na svojich predchodcov Benedikta XVI. a Františka: „Cirkev sa nevenuje prozelytizmu. Naopak, rastie vďaka ‚príťažlivosti‘“. A spresňuje: „To nie Cirkev priťahuje, ale Kristus“. Keď spoločenstvo priťahuje, je to preto, že v ňom prúdi „životodarná krv lásky, ktorá vyviera zo Srdca Spasiteľa“. Toto vedomie zbavuje misiu obáv z výkonov a vedie ju k prameňu: k tomu, že zažívame, ako nás zachytila Láska, ktorá nás predchádza, premieňa a prevyšuje.

© Jesuit.Media, Foto: Vivian Richard SJ

Z toho vyplýva aj obnovené chápanie Cirkvi. „Cirkev“, pripomína nám vo svojej homílii pri príležitosti jubilea synodálnych tímov a participatívnych orgánov (26. októbra 2025), „nie je len náboženskou inštitúciou, ani sa nestotožňuje len s hierarchiami a štruktúrami“, ale je „viditeľným znakom spojenia medzi Bohom a ľudstvom“, povolaným stať sa „jednou rodinou bratov a sestier“. Táto vízia dostáva podobu v Cirkvi, ktorá žije zo spoločenstva a práve tým sa stáva znamením jednoty v polarizovanom svete. „Jednota priťahuje, rozdelenie rozptyľuje“: nielen ako teologický princíp, ale ako dôkaz zo života.

V tomto horizonte nie je synodalita pre pápeža Leva iba metódou, ale spôsobom života: kráčať spoločne, pretože sme skutočne počúvali druhých a pretože spoločne zažívame, že je tu zmysel, ktorý nás priťahuje. Nie je to však len otázka počúvania ad intra, tých, ktorí sú súčasťou Cirkvi, našich vlastných. Je to otázka počúvania, ktoré zahŕňa všetkých, bez toho, aby sme sa nechali zlákať pohodlím, ale aby sme sa zosúladili so srdcom Boha. Aby táto čistota úmyslu bola prítomná v našom prežívaní synodality, pápež zdôrazňuje úlohu najchudobnejších. Ako píše vo svojej apoštolskej exhortácii Dilexi te (4. októbra 2025): „Ako Kristovo telo zažíva Cirkev osudy chudobných ako svoje vlastné ‚telo‘, pretože ich život má medzi putujúcim Božím ľudom [syn-odos] privilegované miesto. Preto je láska k nim – nech už má ich chudoba akúkoľvek podobu – evanjeliovým znakom Cirkvi vernej Božiemu srdcu“ (č. 103).

Mesto Božie a mesto ľudské

Mier, ktorý sa rodí v srdci a stáva sa spoločenstvom, nemôže ostať uzavretý v cirkevnom priestore. Má svoju vlastnú rozpínavú silu, ktorej musí byť Cirkev verná, bez ohľadu na všetky rozmary či tíšiny už skôr preplávaných morí. Evanjelium, ak je skutočne prijaté, vytvára dejiny. Kresťanská tradícia to výstižne vyjadrila Augustínovým obrazom dvoch miest. Nie sú to dva oddelené priestory, ale dve formy lásky, ktoré prechádzajú tou istou históriou. „Dve lásky vybudovali dve mestá“ (Boží štát XIV, 28). Nespravodlivé štruktúry vznikajú z neusporiadanej lásky; spravodlivé štruktúry vyžadujú obrátené srdcia.

Mesto Božie nie je paralelnou utópiou, ale duchovnou dynamikou, ktorá prechádza ľudským mestom a usmerňuje ho zvnútra. Ako vyjadril Lev XIV. vo svojom príhovore k členom diplomatického zboru akreditovaného pri Svätej stolici 9. januára 2026, tieto mestá majú vonkajší a vnútorný rozmer: sú to aj „vnútorné postoje každého človeka“. Preto „každý z nás je protagonistom a zodpovedným za dejiny“.

Okrem každodennej zodpovednosti každého človeka pri budovaní mieru si premena sveta vyžaduje aj politické, ekonomické a sociálne úsilie. Avšak aj o tom sa rozhoduje v hĺbke srdca, ktoré uprednostňuje dialóg pred neprijateľnou aroganciou. Príklad tohto rozhodujúceho miesta srdca, dokonca aj na najvyšších vládnych úrovniach, možno nájsť v jeho prejave v Kniežacom paláci počas návštevy Monaka (28. marca 2026), kde vyzýva k hlbšiemu uvedomeniu si zodpovednosti spojenej s výsadami: „Bývať tu je pre niektorých výsadou, no pre všetkých je osobitnou výzvou zamyslieť sa nad svojím miestom vo svete. V Božích očiach sa nič neprijíma nadarmo! […] To, čo nám bolo zverené, nesmie ostať zakopané v zemi, ale musí byť dané do služby druhým […] v perspektíve Božieho kráľovstva […], ktoré otriasa nespravodlivými mocenskými štruktúrami […], tými štruktúrami hriechu, ktoré vytvárajú priepasti medzi chudobnými a bohatými. […] Každý talent, každá príležitosť a každé dobro, ktoré máme v rukách, má univerzálne určenie. […] Nesmie sa zadržiavať, ale má sa zdieľať“.

Lev XIV. síce nenavrhuje politický program, rovnako však odmieta duchovnosť odtrhnutú od reality. Z tohto dôvodu zdôraznil, že „každý člen spoločnosti musí prostredníctvom mimovládnych organizácií a skupín na obranu práv vyvíjať tlak na vlády, aby vypracovali a uplatňovali dôslednejšie predpisy, postupy a kontrolné mechanizmy. Občania musia zohrávať aktívnu úlohu v politickom rozhodovaní na národnej, regionálnej a miestnej úrovni“.

Stúpajúca intenzita Levovho hlasu, evanjelizácia cez výzvy k mieru

Pozrime sa teraz na niekoľko príkladov z nie veľmi početných, ale významných medzinárodných návštev a ďalších prejavov pápeža Leva XIV. adresovaných medzinárodnému spoločenstvu. Na svojej ceste do Turecka a Libanonu pápež konkretizoval svoju víziu. V Turecku zdôraznil, že „spoločnosť je živá, ak je pluralitná, lebo to, čo z nej robí občiansku spoločnosť, sú mosty, ktoré spájajú jej ľudí“. V kontexte poznačenom náboženskými a kultúrnymi napätiami jasne potvrdil: „Všetci sme Božie deti a to má osobné, sociálne a politické dôsledky“. A stanovil náročné kritérium: „Spravodlivosť a milosrdenstvo spochybňujú mentalitu ‚silnejší má pravdu‘ a odvážne žiadajú, aby sa súcit a solidarita považovali za autentické kritériá rozvoja“.

V Libanone sa tón stal ešte existenciálnejším. Mier, povedal poetickým tónom, „je túžbou i povolaním, je darom i prácou, ktorá ešte nie je skončená“. Nie je to abstraktná myšlienka, ale každodenná práca, charakterizovaná vytrvalosťou: „Na budovanie mieru je potrebná vytrvalosť.“ V krajine zranenej krízami idúcimi jedna po druhej [a dnes opäť spustošenej vojnou] pápež navrhol jazyk srdca ako spôsob ako integrovať takú veľkú rozmanitosť: „Nech hovoríte len jedným jazykom, a to jazykom nádeje.“

Navyše, vo svete, kde je náboženstvo tak často zneužívané na ospravedlňovanie konfliktov, sa Lev XIV. vyjadruje čoraz jednoznačnejšie. Na ekumenickej bohoslužbe v Izniku 28. novembra 2025 vyhlásil: „Musíme dôrazne odmietnuť využívanie náboženstva na ospravedlňovanie vojny.“ Táto výzva sa s rastúcou intenzitou tiahne ako červená niť jeho prvým rokom pontifikátu a nadobúda osobitnú váhu v súčasnom kontexte, ktorý je poznačený mnohými ozbrojenými konfliktmi.

Vo svojom príhovore počas liturgie na Kvetnú nedeľu dôrazne potvrdil: „Bratia a sestry, toto je náš Boh: Ježiš, Kráľ pokoja, ktorý odmieta vojnu; ktorého nikto nemôže využiť na ospravedlnenie vojny. Nepočúva modlitby tých, ktorí rozpútavajú vojnu, ale ich odmieta slovami: ‚a keď aj hromadíte modlitby, ja ich nevyslyším, veď vaše ruky sú plné krvi‘ (Iz 1,15).“

„Naša doba, to sme my sami“

Na záver sa mi zdá, že dôraz, ktorý kladie pápež Lev XIV. na slovo „mier“, nie je len morálnou výzvou zameranou na konfliktné situácie, ale výzvou k širšiemu obráteniu, ktoré je zároveň bližším, než si predstavujeme: vrátiť sa k srdcu ako k podmienke mieru. Možno práve v tomto spočíva ten najmenej hlučný a zároveň najnáročnejší prínos jeho prvého roku pontifikátu: pripomenúť, že jednota sa nestavia len zvonka, ani mier nie je zaručený dekrétom. Jedno i druhé sa rodí z premeny, ktorá sa začína v srdci, prejavuje sa v spoločenstve a potvrdzuje sa v dejinách.

Práve v tomto bode môžeme lepšie pochopiť originalitu jeho návrhu. Ako sa zdá, Lev XIV., zakorenený v augustiniánskej tradícii, prehlbuje klasický dvojčlen Druhého vatikánskeho koncilu: Cirkev ad intra (smerom dovnútra) a Cirkev ad extra (smerom von). Je to rozlíšenie, ktorému v priebehu času hrozilo vytváranie nezdravého oddeľovania: medzi bohoslužbou a hlásaním, medzi katechézou a službou najchudobnejším, medzi vnútorným životom a angažovanosťou.

V tejto súvislosti a s cieľom zdôrazniť prvoradý význam evanjelizácie v živote Cirkvi hovoril pápež František o „Cirkvi vychádzajúcej von“, v protiklade k Cirkvi zameranej na seba samú. Bez toho, aby sa vzdialil od tohto koncilového horizontu, z ktorého vychádza, Lev XIV. vnáša nový, výraznejšie antropologický akcent. Svoj dôraz nekladie natoľko na Cirkev zameranú dovnútra alebo navonok, ale na ľudskú bytosť v jej jednote.

Tak sa ad intra stáva označením srdca ako miesta načúvania, zjednotenia a premeny; a ad extra sa vzťahuje na spoločenskosť, teda na spôsob, akým sa táto vnútorná premena premieta do vzťahov, praktík a štruktúr. Cirkevná dynamika sa tak stáva aj existenciálnou dynamikou: nezačína v inštitúcii, ale v osobe. Práve tento posun dáva jeho diskurzu o mieri skutočne univerzálnu silu. Pretože nezávisí od inštitucionálnej príslušnosti, ale dotýka sa najhlbšej podstaty človeka: vzťahu medzi vnútornosťou (interioritou) a spoločným životom.

V horizonte, ktorý sa otvára s Levom XIV., sa mier nejaví ako abstraktný ideál ani ako program, ktorý treba vnútiť, ale ako život, ktorý pramení z premeneného srdca. Keď sa evanjeliu vráti jeho ústredné miesto, Cirkev môže byť skromným znamením jednoty a kvasom zmierenia. Azda toto je tým najdiskrétnejším a najrozhodujúcejším svetlom jeho pontifikátu: pripomenúť, že zranený svet možno uzdraviť len zvnútra. Ako to pripomenul na začiatku svojho pontifikátu, 12. mája 2025, zástupcom médií: „Žime dobre a časy budú dobré. My sme tie časy“ (Augustín, Rozprava 80,8).

Text: Miguel Pedro Melo SJ

Preklad: Jozef Bartkovjak SJ

Foto: Vivian Richard SJ, © Jesuit.Media

Text bol pôvodne publikovaný 8. mája 2026 na portáli Jesuits.global:

One year with Leo XIV: polarisation, the heart and the world – The Society of Jesus