Živ, Bože, Svätého Otca Leva!

Pri 1. výročí zvolenia pápeža Leva XIV. na Petrov stolec sa zjednocujeme v modlitbe:

„Bože, vo svojej prozreteľnosti postavil si na čelo apoštolov svätého Petra a na ňom si vybudoval svoju Cirkev; zhliadni na nášho pápeža Leva, ktorého si ustanovil za Petrovho nástupcu, a daj, aby bol tvojmu ľudu viditeľným základom a zdrojom jednoty vo viere a vzájomnej láske.“

(Rímsky misál, Kolekta omše Za pápeža – na výročie jeho zvolenia)

Rozhovor pápeža Leva XIV. s jezuitmi

Vstup pápeža Leva XIV. do druhého roka pontifikátu je príležitosťou nanovo si pripomenúť jeho slová adresované Spoločnosti Ježišovej. Prinášame prepis jeho rozhovoru s jezuitmi, keď v závere osobitnej audiencie 24. októbra 2025 vo Vatikáne za účasti stovky jezuitských provinciálov z celého sveta odpovedal na ich otázky. Pápež pri audiencii najprv predniesol pripravený príhovor, v ktorom hovoril najmä o úlohe jezuitov v službe ohlasovania evanjelia v hraničných oblastiach. Po svojom prejave dal prítomným príležitosť klásť mu otázky. Stretnutie moderoval generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej páter Arturo Sosa SJ.

Piatok 24. októbra 2025, Synodálna aula vo Vatikáne (Foto: Vatican Media/jesuits.global)

Moderátor P. Generál Arturo Sosa SJ: Ďakujem vám veľmi pekne za vaše slová. Keď sme sa dozvedeli, že nás prijmete, urobili sme si s vyššími predstavenými brainstorming. Z týchto diskusií vzišli otázky pre tento dialóg. Prvá otázka prichádza od pátra Erika Gerillu, regionálneho predstaveného Východného Timoru.

P. Erik Gerilla SJ: Srdečné pozdravy, odo mňa i od ľudí z Východného Timoru. Keďže ste strávili značný čas ako misionár v Peru, ako generálny prior augustiniánov a ako prefekt Dikastéria pre biskupov, máte široké skúsenosti a znalosti o realitách a výzvach, ktorým čelia miestne cirkvi po celom svete. Bolo nejaké miesto alebo skúsenosť, ktorá mala vplyv na vašu víziu Cirkvi, najmä na vašu víziu ako pápeža?

Pápež Lev XIV.: Pravdepodobne existuje mnoho skúseností, ktoré mali vplyv na moju víziu Cirkvi, ale myslím, že by som mal hovoriť o niekoľkých skúsenostiach z miesta, kde som strávil väčšinu svojich rokov v pastoračnej službe, a to bolo Peru. Tu je jedna z nich, z môjho prvého roka v Chulucanas v Peru, miestnej cirkvi, ktorá bola zverená augustiniánom ako misia predtým, ako sa stala diecézou vytvorenou vyčlenením časti arcidiecézy Piura. Pre mňa bol príchod do Peru po piatich rokoch postgraduálneho štúdia v Ríme výrazným kontrastom. Asi po štyroch týždňoch som ochorel na choleru alebo cholerickú horúčku. Vo svojom božskom zmysle pre humor zariadil Pán, že ma biskup vzal uprostred noci na miestnu kliniku s názvom „Clínica Roma“! Takže som išiel z Ríma do „Clínica Roma“! A pomyslel som si: „toto je určite iné ako nemocnica v Spojených štátoch“. Dalo mi to pauzu uprostred mnohých aktivít, ktoré sa už začali, pauzu na zamyslenie sa nad tým, čo robím. V nejakej knihe je citát odo mňa: „Bože, kam si ma priviedol?“ Bol to moment skúšky a milosti: byť vytrhnutý z vlastného prostredia a umiestnený na úplne iné miesto, ktoré ma vyzvalo fyzicky, emocionálne a duchovne. Bolo treba urobiť rozhodnutie. A povedal som si: „Z nejakého dôvodu ma sem Pán povolal.“ A vďaka Bohu, Pán mi dal dobré uzdravenie (hoci mi sestrička povedala: „Viete, že na to môžete zomrieť“ a ja som odpovedal: „Ďakujem za povzbudenie!“). Voľba spočíva v nebáť sa výziev a v raste v skutočnej túžbe slúžiť najmä chudobným a najnúdznejším, v uvedomení si, že z nejakého dôvodu, ktorý som si nepredstavoval ani naň nebol pripravený, Pán konal, a v dôvere a napredovaní. Udalosti ako táto vám skutočne môžu zmeniť život. Tak som povedal „áno“ a „nech je Pán mojím vodcom“.

Páter Generál: Páter Mathieu Ndomba je provinciálom pre Západnú Afriku.

P. Mathieu Ndomba SJ: Svätý Otče, rád by som sa spýtal dve otázky týkajúce sa synodality. Aké konkrétne zmeny by ste chceli vidieť v Cirkvi ako výsledok Synody o synodalite? Ako si myslíte, že Spoločnosť Ježišova môže pomôcť urobiť proces synodality efektívnejším a apoštolsky plodnejším?

Pápež Lev XIV.: Krátka odpoveď je, že dnes popoludní bude stretnutie synodálnych tímov, príďte naň! A tu je zvyšok odpovede. My ako rehoľníci, najmä tí v rehoľných kongregáciách a rádoch, ktoré majú dlhšiu históriu, môžeme Cirkev a svet obohatiť v súvislosti so synodalitou. V niektorých ohľadoch sa pre niektorých z nás môže zdať, že časť takzvaného synodálneho procesu je skutočne to, čo žijeme po stáročia v kapitulách, kongregáciách, zhromaždeniach: spoločne sa snažíme načúvať Duchu Svätému a prostredníctvom rozlišovania hľadáme, kam nás Pán vedie. Takže z našich rôznorodých histórií, z vašej vlastnej charizmy a histórie ako jezuitov, máte veľa čo prispieť jednoducho konaním, tým, že ste tými, ktorými ste povolaní byť. Dôležitosť toho sa nedá preceňovať. Po druhé, chcel by som povedať, že keď hovoríme o Cirkvi, nemali by sme zabúdať, že Cirkev ponúka rôzne tváre. V každej krajine, na každom kontinente, kam ideme, sú kultúry veľmi odlišné; preto sú aj skúsenosti Cirkvi veľmi odlišné! Musíme byť opatrní pri globálnych vyhláseniach. Tí z vás, ktorí pochádzajú z Latinskej Ameriky, môžu rozpoznať aspekty synodálneho procesu, ktoré v mnohých našich miestnych cirkvách žijeme už dvadsať, tridsať alebo štyridsať rokov. Ak ideme do iných krajín, do iných častí Cirkvi, z kultúrnych aj cirkevných dôvodov zistíme, že stále je veľmi prítomná (a to nie je mienené ako kritika) vertikálna hierarchia, kde biskup hovorí a ľudia nasledujú, kde kňazi nemajú prístup k svojmu biskupovi, kde sa od laikov očakáva, že budú poslúchať, byť pri sviatostiach, možno sa zúčastniť nejakých formačných kurzov, ale nič viac. Myslím, že proces synodality nebude jednotný, keď sa po zrieme na celú skúsenosť dnešnej Cirkvi. Je to výzva, pretože podľa mojej osobnej skúsenosti, keď som sa rozprával s ľuďmi (ešte predtým, ako som sa stal biskupom Ríma), som počul, ako niektorí ľudia sú pripravení bežať vpred („musíme to urobiť“), zatiaľ čo iní hovoria: „Neviem, o čom hovoríte“. Myslím si, že existujú veľmi živé výzvy, pokiaľ ide o to, ako sa pozeráme na synodálne procesy a ako môžu mať skutočný vplyv na Cirkev a na svet. Týmto chcem povedať, že pevne verím v to, čo tento proces môže urobiť pre Cirkev, priniesť život v dnešnej dobe so všetkými zmenami, ktoré som stručne spomenul v niekoľkých slovách vo svojom príhovore k vám, v výzvach, ktoré máme pred sebou. Myslím si, že účasť na synodálnom procese – ísť vpred a nevzdávať sa – a zároveň byť trpezlivý voči tým, ktorí sa cítia pozadu, má Cirkvi čo ponúknuť, keď kráčame smerom k budúcnosti.

Piatok 24. októbra 2025, Synodálna aula vo Vatikáne (Foto: Vatican Media/jesuits.global)

Páter Generál: Páter Alfredo Infante je provinciálom Venezuely a položí otázku v dialekte, ktorým sa tam hovorí.

P. Alfredo Infante SJ: Svätý Otče, ako rehoľník a dnes ako pastier našej Cirkvi, uvažujúc nad rehoľným životom, aké sú – podľa vášho názoru pred Bohom a našou históriou – výzvy života a poslania zasvätených osôb?

Pápež Lev XIV.: Pokúsim sa byť stručný, pretože by sa dalo povedať veľa. Prvá vec, ktorú by som chcel povedať, je vrátiť sa k prvému slovu výrazu „rehoľný život“. Musíme byť „rehoľní“ v tom najlepšom zmysle slova: ľudia viery, ľudia Ducha, ktorí skutočne žijú autentický osobný vzťah s Ježišom Kristom a ktorí individuálne – a ešte viac ako spoločenstvo, ako kongregácia – majú schopnosť odovzdávať radosť z viery, z daru viery. Na ozaj žijeme v časoch, keď možno čoraz viac objavujeme nový smäd. Je veľmi zaujímavé počuť napríklad biskupov z Francúzska, ktorí prichádzajú takmer transformovaní počtom mladých ľudí, ktorí nevyrastali v náboženských rodinách (ich rodičia nie sú veriaci a nepraktizujú) a ktorí prichádzajú do Cirkvi žiadajúc o krst; títo mladí ľudia objavujú, že internet, technológia, médiá tohto sveta, v ktorom žijeme, neuspokojujú nepokoj, ktorý majú a ktorý často nevedia pomenovať, ale ktorý skutočne hľadajú. Verím, že zasvätený život môže byť svedectvom tohto fundamentálneho rozmeru, a musí byť vo svete autentickým zasväteným životom. Prorocký rozmer zasväteného života ide ruka v ruke s odvahou hlásať evanjelium so všetkými jeho dôsledkami, byť až radikálnymi v nasledovaní Ježiša Krista. Ako zasvätení muži máte veľmi silné a osobitné povolanie. Vy, ktorí ste Spoločnosťou Ježišovou, musíte byť prítomní. Táto odvaha je nevyhnutná a často ju nemôžeme očakávať od všetkých zložiek Cirkvi.

Páter Generál: Nemeníme kontinent, s pátrom Álvarom Pachecom, ktorý pochádza z Uruguaja a je provinciálom provincie Argentína-Uruguaj.

P. Álvaro Pacheco SJ: Jedna provincia a dve krajiny. Nakoniec nás pápež František nemohol navštíviť, ako bolo jeho prianím. Takže, Svätý Otče, samozrejme, očakávame vás, aby ste povzbudili vieru v našich národoch. Provinciál z Peru mi povedal, že žiada to isté. A teraz prichádza moja otázka: ako živiť jednotu, empatiu, radosť v dnešnej Cirkvi v tomto jubileu nádeje? Prijímate mnoho skupín pútnikov. Čo nám môžete povedať o úteche, o známkach nádeje, ktoré vidíte počas týchto návštev?

Pápež Lev XIV.: Prvá vec, vidím obrovský rozdiel medzi Uruguajom, ktorý už dlhé roky zažíva sekularizmus a laicizmus, a Argentínou, a ešte viac Peru a severom Peru, kde som mal požehnanie, že som mohol pracovať. Druhá vec, týkajúca sa tohto jubilejného roka. Za týchto pár mesiacov ako biskup Ríma som zažil viacero vecí. Napríklad, jubileum mládeže bolo mimoriadne, zúčastnilo sa ho viac ako milión mladých ľudí. Keď hovoria, že mladí nemajú záujem o Cirkev, tak si pozrite videá a YouTube, ak ste tam neboli! A toľko ďalších zážitkov! Toľko zážitkov pútnikov, ktorí hľadajú! My by sme teoreticky mali mať odpoveď z evanjelia. A veľmi verím, že je dôležité vrátiť sa k evanjeliu, a nielen – samozrejme to nevylučujem – k doktríne. Často sa ešte v skúsenostiach Cirkvi ľudia musia učiť doktrínu, a to je v poriadku, ale ak nepoznajú Ježiša Krista, na čo je im doktrína? Nájsť z vlastnej skúsenosti túto radosť a sympatiu, túto radosť v prvom rade z toho, že sme sami učeníkmi Ježiša Krista, a odovzdať, že život vo viere skutočne mení život. A objaviť, že napriek krížom, utrpeniam, ťažkostiam môžeme ísť ďalej! Mnohí v Európe hovoria o návrhoch zákonov o konci života (eutanázii). V Uruguaji to minulý týždeň schválili a dnes som mal zaujímavý rozhovor s francúzskym senátorom, ktorý sa tiež zúčastňuje na diskusii o tejto téme. Náhodou som dnes ráno dostal správu od augustiniánskeho brata (profesora, doktora teológie), ktorý umiera na amyotrofickú laterálnu sklerózu (ALS). Píše mi, že práve objavuje zmysel života, keď sa delí o svoju vieru s ostatnými a sprevádza ľudí, ktorí sú v tejto chorobe ďalej ako on. Rozpráva mi, ako objavujeme zmysel života prostredníctvom daru viery a blízkosti Ježiša, zmyslu kríža, ale vždy s nádejou na zmŕtvychvstanie. Je v tom posolstvo, ktoré môže skutočne premeniť život. Konkrétne, keď sme profesormi na univerzite a venujeme sa svojim veciam, niekedy si toto posolstvo nevšimneme, ale jeho hlavná myšlienka je táto: objaviť ho a žiť podľa neho premení život a je nákazlivé aj pre ostatných.

Piatok 24. októbra 2025, Synodálna aula vo Vatikáne (Foto: Vatican Media/jesuits.global)

Páter Generál: Teraz prejdeme do Severnej Ameriky, s provinciálom centrálnej a južnej provincie USA.

P. Thomas Greene SJ: Ďakujem, že ste nás dnes prijali a ďakujem za váš pre jav. Povedali ste, že by sme mali čítať znamenia doby, alebo sa snažiť čítať znamenia doby. Keď sme sa dnes ráno zhromaždili na liturgiu, počuli sme toto evanjeliové pozvanie čítať znamenia doby. Tento týždeň sme počúvali našich bratov z celého sveta a počuli sme o znameniach, ako sú autoritárske vlády, polarizácia, masové presuny ľudí, utečenci a migranti, rýchly vzostup technológie… a o mnohých veciach, ktorým ste sa venovali vo svojom príhovore. Tu je moja otázka: je niečo konkrétne, na čo si myslíte, že je Spoločnosť Ježišova dobre vybavená, na čo sa má zamerať? Ako vidíte našu odpoveď, aby sme pomohli Cirkvi v jednej z týchto otázok? Pápež Lev XIV.: Možno preto, že som nedávno dostal veľký balík listov od imigrantov v Spojených štátoch, ktorí hovoria o terore, v ktorom mnohí z nich práve žijú, okamžite myslím na Jezuitskú službu pre utečencov (Jesuit Refugee Service – JRS) a podporu imigrantov v rôznych častiach sveta. Toto, žiaľ, nie je len problém USA. Určite by som vás povzbudil, aby ste pokračovali v niektorých aktivitách, ktoré Spoločnosť Ježišova v tomto smere vykonávala v priebehu rokov, a to autenticky prorockým spôsobom. Mnohí ľudia majú ťažkosti zapojiť sa do takýchto aktivít kvôli strachu, politickej ideológii alebo nedostatku finančných prostriedkov. Konferencia biskupov USA mi hovorí, že mnohé z ich služieb boli financované vládou USA a že financovanie bolo prerušené. V dôsledku toho sú obmedzení v tom, čo môžu robiť. Robe nie mnohých vecí, ktoré chceme robiť, si vyžaduje peniaze, ale musíme nájsť spôsoby, ako sa v tejto oblasti skutočne angažovať. Imigračná kríza je celosvetová výzva. Žiaľ, bohatšie krajiny sveta si často myslia, že sa musia týchto imigrantov zbaviť. Keby použili aspoň časť svojich zdrojov na zlepšenie podmienok ľudí tam, odkiaľ pochádzajú, nebola by tu možno taká veľká výzva v oblasti imigrácie, aká je dnes. Sú tu posolstvá, ktoré sa ťažko dostávajú k ľuďom. To je len rýchla odpoveď na vašu otázku. Myslím si, že imigrácia je určite jednou z oblastí, kde je vaša práca potrebná.

Páter Generál: S pátrom Michaelom Zammitom, provinciálom pre Blízky východ, prejdeme k veľmi konkrétnym výzvam týkajúcim sa dialógu.

P. Michael Zammit SJ: Máme mužov v Iraku, Jordánsku, Izraeli, Palestíne, Turecku, Libanone, Sýrii, Egypte a Alžírsku. Okrem Libanonu sme malou menšinou v obrovských moslimských krajinách a ľudia nás neustále podozrievajú z obracania moslimov na kresťanstvo. V Indii je situácia ešte horšia, kde sme obviňovaní z prozelytizmu. V týchto rôznych kontextoch, ako by sme mali rozumieť povolaniu k medzináboženskému dialógu?

Pápež Lev XIV.: Jednou z ťažkostí, s ktorými sa Cirkev v mnohých z týchto krajín stretáva, je zmätok, ktorý panuje medzi evanjelikálnymi skupinami a katolíkmi v tom, ako ži jeme svoju vieru. Niektoré kresťanské skupiny sa venujú prozelytizmu a mätú vlády v kraji nách, ktoré spomínate. Aj v mojej súčasnej misii sa mi stáva, že keď sa stretávam s niektorými svetovými lídrami, musím im pomôcť pochopiť, že katolícka cirkev je v ich krajinách prítomná spôsobmi, ktoré nie sú nevyhnutne rovnaké ako u iných kresťanských evanjelikálnych skupín, ktoré sa venujú prozelytizmu a niekedy im spôsobujú problémy. To je dôležité (aj keď sa to môže zdať ako odbočka), pretože rovnako ako ľudia zo Západu často nechápu, že islam nie je jedna realita, tak aj niektorí svetoví lídri nechápu, že kresťanstvo nie je jedna realita. Verím, že s ostatnými kresťanskými skupinami veríme v toho istého Boha a toho istého Ježiša Krista, ale spôsob, akým slúžime, sa môže v jednotlivých krajinách veľmi líšiť. Som pevne presvedčený, že prítomnosť katolíkov, kresťanov, v týchto krajinách má hl boký význam. Zo štátov, ktoré ste spomenuli, najlepšie poznám Alžírsko, ale aj v ostatných krajinách je dôležité mať malú komunitu, prítomnosť jedného, dvoch, troch, štyroch, piatich ľudí, ktorí sa venujú možno kultúrnej činnosti, možno lekárskej činnosti, možno sa starajú o sakramentálne a duchovné potreby komunity prisťahovalcov s katolíkmi, ktorí nemajú ľahký prístup k miestam bohoslužieb. Prítomnosť je sama osebe kľúčom k medzináboženskému dialógu. Skutočný dialóg nemôže nastať, pokiaľ neexistuje vzájomný rešpekt, a časť rešpektu, ktorý získavame, je práve našou tichou prítomnosťou v týchto krajinách, kde drvivá väčšina obyvateľov nie je kresťanská. Odtiaľ sa môže otvoriť mnoho dverí. Často je jednou z oblastí, kde môže dialóg začať, sféra kultúry: už samotné prevádzkovanie knižnice, ktorá je otvorená pre verejnosť a ponúka priestor na štúdium rôznych oblastí záujmu (či už teologických, filozofických, umeleckých alebo – v mnohých prípadoch – jazykových), môže byť spôsobom, ako nadviazať kontakty, z ktorých sa pri vzájomnom rešpektovaní dôstojnosti každej osoby bez ohľadu na jej náboženské vyznanie môžu otvoriť nové príležitosti a následne môže dôjsť k dialógu: „Chcem vedieť viac o islame“, „Chcem sa dozvedieť viac o hinduizme“ a možno aj iní ľudia by sa chceli dozvedieť viac o kresťanstve, hoci nehľadáme konverziu. Je zrejmé, že v niektorých moslimských krajinách by bolo pre človeka veľmi riskantné aj len pomyslieť na konverziu na kresťanstvo. Taký je skutočný základ medzináboženského dialógu v týchto miestach, kde kresťanstvo môže byť dokonca prenasledované; po stupne na tom môžete stavať. Keď potom prekročíte hranice miestnej oblasti a zúčastníte sa niektorých národných, regionálnych alebo celosvetových podujatí, medzináboženský dialóg nadobúda význam. Učenie rešpektu, ktorý nie vždy existuje, a postupné budovanie na tom môže otvoriť dvere.

Piatok 24. októbra 2025, Synodálna aula vo Vatikáne (Foto: Vatican Media/jesuits.global)

Páter Generál: Ďalšia otázka je z najvyššej úrovne, z Himalájí, z Nepálu a Darjeelingu.

P. Shajumon Chakkalakkal SJ: Svätý Otče, ďakujem vám za vaše láskavé a povzbudivé slová o Univerzálnych apoštolských preferenciách, ktoré dal Spoločnosti pápež František. Tieto preferencie definovali naše poslanie v posledných šiestich rokoch. Máte pre nás nejaké konkrétne usmernenie, ako napredovať v implementácii týchto preferencií, najmä v kontexte dnešného sveta?

Pápež Lev XIV.: Kde sú štyri, nezredukujme ich na jednu! Myslím si, že každá z nich je veľmi významná, ako už ukázali niektoré moje odpovede. Osobne mám hlbokú úctu k tomu, aký význam majú duchovné cvičenia naďalej vo svete, v Cirkvi a pre mnohých ľudí. Táto úcta môže súvisieť s vplyvom, ktorý mal jeden jezuita na môj život vo veľmi dôležitom momente, keď som absolvoval duchovné cvičenia. Myslím si, že prvá z týchto štyroch preferencií je v súlade s tým, čo som povedal skôr o tom, aký dôležitý je náš vzťah k Pánovi. Takže to je prvá. „Milovať Boha nadovšetko“ je prikázanie, ktoré nám dal Ježiš: ukázať a žiť, že láska je dôležitá. Svätý Augustín by povedal, že prvé prikázanie je „milovať Boha nadovšetko“, ale prvé prikázanie z hľadiska toho, čo robíme, je „milovať svojho blížneho“, pretože to je to, čo vidíme. Preto naozaj nemožno oddeliť preferenciu číslo jeden od preferencie číslo dva alebo od ostatných. Preto by som veľmi váhal povedať, že táto alebo tá preferencia sa mi páči najviac, ale na základe svojho vlastného života cítim hlbokú úctu k jezuitskému poslaniu vyjadrenému v prvej preferencii.

Páter Generál: Posledná otázka pochádza z tohto okolia, z Talianska.

P. Ronny Alessio SJ: Dobré ráno, Svätý Otče. Som provinciálom Talianska, Malty, Rumunska a Albánska a pracoval som s mladými ľuďmi v Albánsku aj v Taliansku. Vzhľadom na otázku súčasnej mládeže a spôsobov, ako ich dobre sprevádzať, máte odkaz pre jezuitov pracujúcich s mladými ľuďmi? A spomínajúc si na moju skúsenosť v seminári Posillipo (Neapol), kde som slúžil ako rektor: čo považujete za najdôležitejší aspekt podpory povo laní medzi mladými ľuďmi dnes?

Pápež Lev XIV.: Dovoľte mi vrátiť sa k niekoľkým bodom, ktoré som už spomenul a ktoré sú dôležité aj v odpovedi na vaše otázky. Myslím si, že pre Spoločnosť Ježišovu je mimoriadne dôležité, aby si v prvom rade uvedomila obrovské duchovné, intelektuálne, kultúrne a sociálne zdroje, ktoré má, a aby ich dala do služieb miestnej Cirkvi a miestnym biskupom. Jednou z vecí, v ktorých v rehoľnom živote niekedy zaostávame, je budovanie väčšej spolupráce s miestnou Cirkvou a našimi vlastnými rehoľnými, spoločenskými a inštitucionálnymi snahami. Je to, akoby sme si mysleli, že ideme po paralelných koľajach. Nepracujeme proti nikomu, ale nie vždy dobre spolupracujeme. Existujú na to rôzne dôvody, niektoré ľudské, inštitucionálne alebo osobné. Jezuiti majú obrovské zdroje a synodálny proces by nám mal pomôcť naučiť sa pracovať spoločne v rámci miestnej Cirkvi. Keď hovoríme o mládeži, toto je určite jedna z oblastí, kde naša vízia musí ísť ďaleko za prácu so skupinou jezuitských mladých ľudí, alebo augustiniánskych mladých ľudí, a pod. a zohľadniť miestnu Cirkev. Podpora povolaní by určite prišla na rad ďalšia: Ak sa naučíme byť dobrými poslucháčmi a spolupracovať, jednoducho sprevádzať mladých ľudí a vytvárať pre nich priestor, myslím, že objavíme, že kúsok po kúsku môžeme budovať vzťahy a prostredie, ktoré skutočne povzbudí viac mladých ľudí, aby povedali: „Chcem premýšľať o tom, že svoj život dám do služby tohto druhu.“ Ste z Talianska. Často si spomeniem na skúsenosť, ktorá pochádza predo všetkým od saleziánov, a najmä v Severnom Taliansku: oratóriá. Oratóriá sú miesta, kam mladí ľudia prichádzajú do farnosti: sú vítaní, dostávajú určitú formáciu, určitú katechézu a môžu hrať futbal alebo karty. Oratóriá sú miesta vytvorené tak, aby sa mladí ľudia mohli stretávať. Tento model nie je jedinečný ani exkluzívny, ale aj dnes môže ešte veľa povedať. Poznal som veľa ľudí v Taliansku a v iných častiach sveta, ktorí sa stali katolíkmi alebo sa presvedčili o svojej katolíckej viere po tom, čo boli pozvaní na športové podujatie, pretože boli pozvaní zúčastniť sa turnaja alebo niečoho podobného. Stavaním na maličkostiach môžeme postupne napredovať. Ak ponúknete konferencie s vysokým intelektuálnym obsahom a hodnotou, bude to úžasné, ale neprídu vám na ne stovky mladých detí. Ale ak poviete, že bude futbalový zápas alebo niečo? Myslím si, že tieto veľmi ľudské aspekty sú dôležité. Slúžia ako odrazové mostíky na to, aby sa nakoniec prešlo k niektorým duchovným, ľudským, holistickým zážitkom, ku ktorým budú mladí ľudia nakoniec priťahovaní.

Páter Generál: Ďakujem vám veľmi pekne! Sme veľmi radi, že v určitom bode vášho života boli Cvičenia silnou skúsenosťou. A teraz, tu je náš darček pre vás: vydanie Autografu Duchovných cvičení, v španielčine a angličtine, vydanie, ktoré pripravila španielska provincia pred niekoľkými rokmi. Tiež dar prvotín: prvá kópia Ročenky Spoločnosti na rok 2026!

Súvisiace články:

Slová pápeža Leva jezuitským predstaveným – Jezuiti.sk

Jezuitskí provinciáli z celého sveta sa stretli v Ríme – Jezuiti.sk