Jezuiti si pripomenuli 75. výročie barbarskej noci

Pri 75. výročí likvidácie reholí sa 14. apríla 2025 v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji uskutočnilo duchovné a spomienkové podujatie za účasti členov komunity jezuitov a zástupcov Konfederácie politických väzňov Slovenska (KPVS).

Historické udalosti i ďalší vývoj spojený so súdnymi procesmi, tajným apoštolátom jezuitov a formovaním ďalších rehoľných generácií pripomenuli predseda KPVS Peter Sandtner a provinciálny archivár páter Milan Hudaček SJ.  V Senioráte v Ivanke pri Dunaji v nedávnych rokoch dožili svoj život viacerí z účastníkov Barbarskej noci a sú pochovaní na miestnom cintoríne.

Súčasné okrúhle výročie „Barbarskej noci“ (Akcie Kláštory) symbolicky zapadlo do Veľkého týždňa a spomienkové podujatie bolo spojené s modlitbou krížovej cesty. V kaplnke Seniorátu Spoločnosti Ježišovej sa do nej zapojili predstavený komunity páter Emil Váni, provinčný archivár páter Milan Hudaček, minister komunity páter Marcel Mecko, pátri Ivan Bunček, Ladislav Šofranko a páter Jozef Mydla, ktorý sa postaral aj o hudobný doprovod.

Myšlienky z krížovej cesty

 „Dobrý Ježišu, ty si povedal: „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov. Sám si najväčšiu lásku k nám dosvedčil svojou cestou kríža, na ktorej si vydal svoj život za každého z nás. Pretože si nás miloval až do krajnosti, uponížil si sa a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.

„Vy ste moji priatelia,“ hovoríš nám, „ak robíte, čo vám prikazujem.“ Pane Ježišu, aj my sa dnes chceme k tebe pripojiť ako tvoji priatelia, ktorí robia, čo nám prikazuješ. Spoločnosť Ježišova sa nazvala tvojím menom. Je ňou v časoch priaznivých i nepriaznivých. Nepriaznivé časy pre ňu nastali v Československu 14. apríla 1950, keď ju štátne orgány zlikvidovali.

Uvažujúc nad tajomstvom kríža sa jezuitské spoločenstvo nerozišlo. Hľadalo jednotu s Kristom trpiacim, pamätajúc na Ježišove slová: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nasleduje ma.“ Túžime ťa nasledovať na tvojej krížovej ceste a učiť sa žiť láskou, ktorou nás miluješ.

Chceme kráčať za tebou v duchu slov pátra Vendelína Javorku, ktorý povedal: „Kto mnoho miluje Boha, mnoho dostáva“. A to nielen preto, aby druhí mohli spoznať, že sme tvoji učeníci, ale aj preto, aby sme v tvojej láske objavovali najkrajší život, aký možno žiť na našej planéte. Prosíme ťa, nech tvoj Duch Svätý vlieva do našich sŕdc tvoju lásku, aby sme ťa nasledovali v nádeji, ktorá nás nezahanbí a nesklame.“

Spomienkové podujatie sa uzavrelo modlitbou pri hroboch jezuitov na miestnom cintoríne a spomienkovým príhovorom. Predseda Konfederácia politických väzňov Slovenska Peter Sandtner pripomenul, že na cintoríne v Ivanke pri Dunaji odpočívajú pátri a frátri jezuiti, ktorí zomreli v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji, ale aj na iných miestach. Pri spoločnom pomníku s ich menami potom zapálili sviečku na ich pamiatku.

Archivár Slovenskej provincie Spoločnosti Ježišovej páter Milan Hudaček SJ priblížil miesto a osobnosti pochované v jezuitskej časti cintorína:

„Sme na mieste, kde je pochovaných 25 jezuitov z posledných rokov, pátrov, ktorí tvoria jednu osobitnú kapitolu histórie Spoločnosti Ježišovej. Ivanský rehoľný dom sme dostali od ministerstva školstva v roku 1942 ako miesto pre formáciu a vzdelávanie mladých ľudí na vtedajšom Slovensku. Jezuiti mali totiž cirkevné gymnázium od roku 1938 a stále zápasili s nedostatkom priestoru. A tak im ministerstvo školstva potom poskytlo ivanský dom, kde títo mladí ľudia navštevovali aj gymnázium.

Gymnázium bolo funkčné osem rokov. Takže, za tých osem rokov, aspoň jedna generácia mladých ľudí aj vyšla sformovaná z tejto školy. Možno si starší budú pamätať na pátra Karola Ďurčeka, ktorý ako jediný z gymnázia aj vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Ale mnohí si budú spomínať aj na Miroslava Kusého, ktorý tu tiež chodil a ktorý sa vyznačoval skôr kritickým pohľadom, aj voči Pánu Bohu.

Títo pátri, ktorí tu ležia, niektorí aj vyučovali na tom gymnáziu spred roka 1950. Páter Michal Kumorovitz, ktorý je tu zaznačený, vyučoval fyziku, ďalší pátri vyučovali iné predmety. Páter Štefan Bugan učil matematiku, ďalší sú pochovaní v Trnave. A takýmto spôsobom sa snažili obohacovať mladých ľudí.

Prišiel rok 1950, kedy rehoľa stratila tento dom a všetci sa dostali do internácie, do pracovných táborov. Najprv do Jasova a po desiatich dňoch ich odviezli do Podolínca. Keď skončil asi po roku a pol aj Podolínec, mnohí odišli do civilných zamestnaní, ale ešte viac ich odišlo do internácie, najmä v českých zemiach, ako miesta Králiky, Želiv a ďalšie.

Mnohí podstúpili aj bolestné súdy, ktoré vtedy proti rehoľníkom vtedajší režim aj uskutočňoval. Bolo to obdobie, kedy sme nevideli nejaké pokračovanie rehole a tak sme len čakali na Božiu prozreteľnosť, ktorá mohla celú túto etapu dejín ukončiť. Veľmi pomohla amnestia z roku 1960, 1962 a 1965, kedy sa viacerí rehoľníci dostali na slobodu. Pochopiteľne, nemohli kňazsky pôsobiť, ale sa zamestnali v civilnom zamestnaní, či už ako robotníci alebo ako administratívni pracovníci, a takýmto spôsobom prenikli medzi ľudí a takto obohacovali ostatných zamestnancov.

Situácia sa trochu zmenila po roku 1968, kedy sme veľmi dúfali, že sa obnoví aj rehoľný život, ale nestalo sa tak. Ale čo sa stalo: urobilo sa rozhodnutie pokračovať naďalej vo formácii tajnej. A tak boli do tajnej formácie prijatí ako prvý páter Milan Hromník, ktorý ešte žije, je v Ivanke, ale aj ďalší pátri, ktorí už zosnuli a tu ich aj máme. Boli neskôr prijatí páter Aurel Štefko, páter Jozef Kyselica, páter Viliam Karľa… Už z tých mladších bol potom prijatý aj páter František Šatura. Prešli tajnou formáciou a rozšírili rady Spoločnosti Ježišovej. Konečne aj ja som bol v tom období prijatý do Spoločnosti Ježišovej, a tak vďačím Pánu Bohu, že sa mohlo uskutočniť aj takouto formou formovanie nás samotných.

Po roku 1989, kedy sa rehoľa uchádzala o vrátenie rehoľného domu v Ivanke – napokon sme ho po troch rokoch aj dostali a mohli sme tu zriadiť seniorát ako dom pre starších kňazov, ktorí sú už na zaslúženom odpočinku – prvým predstaveným v tomto dome bol páter Ján Michal, ktorý je aj prvý v zozname zomrelých a je tu pochovaný od roku 2001.

Ďalší pátri formovali často aj žiakov, vyučovali náboženstvo. Neúnavným učiteľom náboženstva tajným spôsobom bol fráter Michal Mlčúch, ktorého mnohí Bratislavčania aj poznajú, keďže viacero tried a ročníkov absolvoval počas rokov normalizácie práve v takejto aktívnej službe. Fráter Jozef Tajcnár mu veľmi pomáhal, a keďže bol zamestnaný vo Figare, vždycky nás obdarovával aj nejakou sladkosťou, ktorú si doniesol z výroby.

Mnohí pátri odišli v týchto ťažkých rokoch aj do emigrácie, kde sa zišla celá komunita a v roku 1965 vznikla aj Slovenská provincia v zahraničí so sídlom v Galte v Kanade. Medzi takých jezuitov v emigrácii patril fráter Pavol Polakovič. Potom páter Juraj Sitkey, páter Štefan Hirjak odišiel na misie do Zambie v Afrike. Páter Štefan Bajan bol misionárom vo Venezuele a potom sa vrátil do Kanady. A napokon sa títo vrátili aj sem na Slovensko a dožili svoje roky v Ivanke. A tak sú pochovaní tu.

My, keď sem prichádzame, modlíme sa k týmto kňazom, ktorí v rozličných situáciách privádzali ľudí k Pánu Bohu, k nádeji vo večný život. A tak, keď aj teraz stojíme pri hrobe všetkých týchto otcov, prosíme ich, aby sa prihovárali aj za nás, aby sme svoj rehoľný život zavŕšili podľa ideálu sv. Ignáca a mohli takýmto spôsobom osláviť Boha.“

V kaplnke Seniorátu SJ v Ivanke pri Dunaji, 14.4.2025, zľava: Peter Sandtner, Ladislav Šofranko, Milan Hudaček, Emil Váni, Jozef Mydla, Ivan Bunček, Marcel Mecko  – Foto: Martin Halas

Likvidácia rehoľných komunít a osudy rehoľníkov v Československu po 14. apríli 1950

Milan Hudaček SJ

Obnovu povojnového Československa zakalil konflikt štátnej moci s Cirkvou. Ako prvé boli Cirkvi odňaté školy, ktoré spoločnosť poštátnila. Neskôr jej bola odňatá tlač, a začali sa súdne procesy s biskupmi a s kňazmi. Perzekúcia  pokračovala v apríli 1950, kedy boli zlikvidované rehole a zrušená celá Gréckokatolícka cirkev.

Zrušenie reholí, ktoré sa udialo v noci z 13. na 14. apríla 1950 pôsobivým spôsobom opísal kardinál Ján Chryzostom Korec vo svojej knihe Od barbarskej noci (1990). On sám prežil likvidáciu jezuitského rehoľného domu v Trnave a mohol priblížiť „Akciu K“, pri ktorej milicionári hrubým spôsobom vnikali do rehoľných domov a likvidovali komunity.

V náhlivosti si  rehoľníci mohli zobrať len najnutnejšie veci. Nasledoval nástup do pripravených autobusov a odjazd kamsi na východ.  Všetci si mysleli, že pod rúškom noci  skončia v Sovietskom zväze, ale cieľom prvého dňa bol jasovský kláštor. Na desať dní sa mal stať novým domovom rehoľníkov.

Napriek situácií, ktorá neveštila nič dobré pre budúcnosť, rehoľníci nič nezmenili z potrieb duchovného života. Každý deň – aj v tomto stave likvidácie ich komunít – začínal modlitbami a sv. omšou. Potom nasledovali  rôzne druhy prác okolo domu. V podobnom duchu internovaní rehoľníci pokračovali po ich prevezení do Podolínca, kde bolo  sústredených viac mužských reholí.

Rehoľný život mal prioritu aj keď sa organizoval v stiesnenom prostredí s neplánovanými akciami, nástupmi, manuálnymi prácami a pri strate súkromia. Tých najmladších, ktorí ešte boli pred rehoľnými sľubmi, štátna správa poslala domov, k rodičom, aby si našli inú prácu, alebo začali civilné štúdiá.

Tí, ktorí boli po rehoľných sľuboch, ale ešte pred prijatím kňazstva, potrebovali školu, aby mohli pokračovať vo svojej formácii. Študent teológie Pavol Hnilica prišiel s návrhom pre vyučujúcich, teraz už internovaných pátrov, aby si našli  denne chvíľku na pokračovanie výuky a umožnili tak študentom dokončiť semester.

Návrh bolo možné aj časovo zrealizovať aj pedagogicky uskutočniť. Rozbehlo sa pokračovanie nedokončených prednášok z teológie, morálky a práva, potrebných na zavŕšenie bohosloveckých štúdií. Po niekoľkých mesiacoch absolvované štúdia pomohli bohoslovcom k tajným kňazským vysviackam.

Nové podmienky a bezprostredný kontakt s vyučujúcimi ešte viac zblížil rehoľníkov medzi sebou. Rovnako sa zblížili aj rozličné rehole uväznené v Podolínci.

Koncom leta 1950 odišli mladší do vojenskej služby (PTP – Pomocné technické prápory), alebo ak neboli odvedení, tak išli do civilu. Starších rehoľníkov po roku začali triediť na rôzne internačné miesta v Čechách. Barbarská noc sa predĺžila do rokov a do nasledujúcich desaťročí.

V Čechách bolo po likvidácii rehoľníkov mnoho opustených kláštorov. Prichádzajúcich jezuitov zo Slovenska porozdeľovali na rôzne miesta. Rehoľných bratov  sústredili na Klíčavu, kde pracovali pri stavbe vodnej nádrže pre Prahu. Kňazov rozdelili na opustené majere: Králiky, Moravec, Kadaň a do opustených kláštorov: Želiv, Valdice, ako aj na ďalšie lokality, kde ostala neobrobená pôda po odsune Nemcov alebo inak nežiadúcich osôb.

Pracovalo sa v lesoch, na poliach a okolo hospodárskych zvierat, ale aj pri brúsení skla, či iných prácach, pre ktoré chýbala v Čechách lacná pracovná sila. S postupom času boli jednotlivo prepúšťaní do civilu, aby si buď našli prácu na Slovensku, alebo odišli do dôchodku.

Poslední internovaní boli prepustení v roku 1968. K obnoveniu rehoľného života v zriadených domoch a komunitách bolo ale potrebné počkať až do roku 1990, kedy Československá federálna vláda obnovila priaznivé podmienky pre zasvätený život mužov a žien.

Text: Milan Hudaček SJ, Jozef Bartkovjak SJ, František Krištofóry SJ

Video: Martin Halas, KPVS

Foto: Peter Sandtner, Martin Halas, KPVS