Jeho rany nás uzdravili

Veľký piatok nás privádza pod Kríž, na ktorom zomiera nevinný človek – zradený, opo­vrhnutý a zavrhnutý najbližšími. Radikálnosť jeho lásky prekračuje nená­visť, potupu i smrť. Tu nejde o nijaký citový výlev či sentiment, ale o celostný dar a obetu nielen tým, čo ho milujú, ale aj tým, čo ho nenávidia. A práve vtedy, keď kopija našich hriechov otvára jeho srdce, vytryskne z neho „krv a voda“ – prameň lásky a odpustenia.

V Ježišovi Kristovi nie je nijaká situá­cia beznádejná a neriešiteľná, nijaký hriech a zločin nie je taký veľký, aby ho sila Božieho milosr­denstva nedokázala prekonať a premeniť na požehnanie. Tu sa dostá­vame k samému stredu evanjeliovej blahozvesti, k tomu naj­hlbšiemu prameňu, ozdravujúcemu každú ľudskú biedu.

Aj do nášho srdca neraz vniká hrot nepochopenia, nelásky a po­tupy. A tu je namieste položiť si pre nás bytostne dôležitú otázku: Čo vyteká z môjho poraneného srdca? Je to beznádej, zúfalstvo a rovnako ničivé nepriateľstvo, alebo je to očisťujúce odpustenie a životodarná láska, ktorá „všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí“?

Teológiu Golgoty, teológiu Kríža musíme vždy nanovo objavovať, milovať a ohlasovať. Aj dnes nás zjednocuje okolo Kríža, aby sme v otvorenom Ježišovom boku spoznali nielen prameň ozdravenia našich vzájomných vzťahov, ale aj podstatný prvok a znak našej jednoty, zviditeľnenie Ježišových slov: „Aby všetci jedno boli…“ Ježišovo doráňané telo predstavuje vlastne telo Cirkvi. Je vystavené napospas svetu. Mnohí dokážu tieto rany spočítať, pomenovať a obviňovať za ne tých druhých. Akoby sme zabudli, že práve tieto rany sa majú stať znakom viery pre maloverných, ba dokonca aj pre tých, ktorí neveria.

Svedectvo krvi je vždy presvedčivé a svedectvo odpustenia ešte viac potvrdzuje jeho pravdivosť. Ježišova láska prekonáva nenávisť a smrť a smeruje k jeho zmŕtvychvstaniu. Rany, ktoré boli príčinou smrti, sa stávajú znakom spásy. Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní ukazuje svoje rany tým najbližším, ktorí ho zo slabosti zapreli a opustili. Nie ako výčitku, ale ako dôkaz toho, že ich miluje a že im odpúšťa. Tieto rany sa stávajú miestom uzdravenia poraneného sebavedomia, príči­nou znovuobjavenia Božieho obrazu a podoby vo vlastnom srdci, stávajú sa presvedčivým argumentom, že dobro je silnejšie než zlo a láska mocnejšia než smrť. V tomto svetle lepšie pochopíme pravdivosť výroku: „Jeho rany nás uzdravili!“

Svedectvu „otvoreného boku“ lásky a odpustenia porozumejú aj skeptici a ľudia malej viery. Tí, ktorí nie sú schopní uveriť, že jednota Kristovho tela – Cirkvi – je možná, sú pozvaní spolu s apoštolom To­má­šom pristúpiť bližšie a rany nielen vidieť, ale aj vložiť do nich ruku.

„Uvidia, koho prebodli“ – platí pre nás všetkých. Je to ten istý Kristus, ktorý stojí uprostred apoštolov vo večeradle a prináša im evan­jelium pokoja a odpustenia. Je to ten istý Kristus, ktorý nás zjednocuje okolo svojho slova. On jediný dokáže premeniť hlboké rany na tele Cirkvi na žiariace znaky svojho milosrdenstva. Ani my sa nebojme tieto rany spoznávať, pomenovať a premieňať na svedectvo, pretože kresťania majú Krista nielen vo svojom pomenovaní, ale musia ho sprítomňovať aj svojím životom.

Cirkev, ktorá sa zrodila z Kristovho otvoreného boku, s odvahou spieva na veľkonočnú vigíliu to prekvapujúce „Ó, šťastná vina!“ Nie preto, že by Adamov hriech a všetko zlo, čo po ňom nasledovalo, bo­lo možné zľahčovať, ale preto, že sa nám, ľuďom s vôľou naklonenou k zlému, zjavila veľkosť Božej lásky, ktorá dokáže premeniť každé zlo na dobro.

Ozdravujme a rozvíjajme naše vzájomné medziľudské vzťahy aj vzťa­hy medzi kresťanmi „s pohľadom upretým na Krista“. Dovoľme mu, aby hlbočinu a priepasť našich sŕdc naplnil tým dobrom a odpustením, ktoré potom budeme prinášať do tohto rozdeleného sveta ako viditeľný znak nádeje a pravdivosti evanjelia.

Ježišu, tichý a pokorný srdcom…

Marian Mráz SJ

(Článok je prevzatý z časopisu Posol 4/2025, s. 6 – 7)