Pod zástavou kríža medzi ostrovmi

Autorom článku je páter Peter Buša SJ, rektor jezuitského Kostola Najsvätejšej Trojice v Trnave, ktorý sa v rámci Slovenska venuje podporovaniu povolaní.

Filipíny – Perla orientálnych morí, ako túto krajinu v roku 1751 nazval jezuit­ský historik Juan Delgado – sa na pol roka stali mo­jím domovom. Už od prvých dní ma fascinovala nádherná príroda, no najmä úprimné úsmevy ľudí, ktorých som stretal. Hoci som pred cestou dostal zošit s fotografiami a popismi množstva pozoruhodných miest, moja cesta nemala turistický ani misionársky charakter. Prežil som tam nezabudnuteľný čas v rámci šesťmesačného formačného programu, ktorý každý jezuita absolvuje pred poslednými sľubmi. Z odporúčaných pamiatok som nakoniec nenavštívil takmer nič, no vôbec to neľutujem. To, čo si v sebe ponesiem do konca života, sú tváre ľudí a cez ne poznaný každodenný život Filipíncov.

V srdci Caloocanu

Súčasťou našej rehoľnej formácie sú takzvané „experimenty“ – krát­ke skúsenosti trvajúce od dvoch týždňov po jeden mesiac. Koncom septem­bra 2025 som takto prežil desať dní v Caloocane, jednej z najchudobnejších častí hlavného mesta Manily. Do pamäti sa mi vryli tváre detí, ktorým sme rozdávali stravu, mladíci vo väzení, odsúdení za ťažké previnenia, opustení starci v ich skromných príbytkoch i ľudia na ulici, snažiaci sa v malých obchodíkoch zarobiť aspoň na základné prežitie.

Najsilnejšie ma však zasiahla mladá rodina – manželia Lea a Chito so synom Emanuelom. Prijali ma medzi seba a desať dní so mnou zdie­ľali svoju jedinú malú izbičku. Ich svedectvo viery, s ktorou prežívajú svoju každodennosť, je pre mňa nesmierne vzácne. Aj meno ich vymodleného syna, Emanuel, je živým vyjadrením ich dôvery v Boha, ktorý je s nimi uprostred ich náročnej reality.

Nezabudnuteľným zážitkom bolo aj dvojhodinové stretnutie s kardinálom Pablom Virgiliom Davidom, ktorého domáci volajú „biskup Ambo“. Ako biskup diecézy Caloocan sa stal skutočným hlasom tých, ktorých nepočuť. Opustil bezpečie biskupského sídla a svoju diecézu premenil na sieť misijných staníc priamo v srdci slumov. Drogovo závislým po­núkol namiesto násilnej likvidácie cestu rehabilitácie, čím tisícom ľudí vrátil nádej na dôstojný život. Biskup Ambo neúnavne poukazuje na nespravodlivosť a štrukturálny útlak, pričom zdôrazňuje, že miestna chudoba nie je prejavom lenivosti, ale dôsledkom systému.

S touto intenzívnou skúsenosťou z Caloocanu som neskôr vstúpil do tridsaťdňových ignaciánskych duchovných cvičení. V tichu a modlitbe, s pohľadom upretým na Krista, vo mne dozrela túžba nasledovať ho pod zástavou kríža.

V horách severného Luzonu

Po mesiaci ticha ma rehoľní predstavení poslali na ďalší experiment do hornatej oblasti Kalinga Apayao na severe ostrova Luzon. Mojím pôsobiskom bola misijná stanica v Pasile, ku ktorej patrí deväť kostolov; ja som mal na starosti štyri z nich. Na sväté omše som chodil peši alebo do vzdialenejších miest autom.

Viac než dva týždne som žil medzi pohostinnými, hoci trochu plachými ľuďmi v úchvatnom horskom prostredí. Ich život je jednoduchý, postavený na pestovaní ryže na terasovitých poliach. Jedna miestna pani mi povedala: „Sme vďační za strechu nad hlavou a za to, že máme trikrát denne čo jesť.“ Hoci peňazí nemajú veľa, nič im nechýba. Napriek tomu mnohí mladí hľadajú prácu v Európe či USA.

Keďže som sa v teréne nemohol pohybovať sám, mojimi spoločník­mi boli mladý pán Nardo a študent Gofrid. Sprevádzali ma na ranné omše, ktoré sa začínali už o štvrtej, a trávili so mnou čas v rozhovoroch. Vďaka nim som spoznával miestny život, chute miestnej kuchyne a vôňu kávy, ktorú tu pestujú a pijú počas celého dňa. Prežili sme spolu časť Adventu i Vianoce. Skromnosť ich príbytkov a kostolov mi pomohla hlbšie pochopiť chudobu Betlehema. Dodnes mi v ušiach znejú piesne v jazyku ilocano, ich spev a tanec sprevádzaný zvukom gongov.

Stretnutie na juhu a odkaz hrdinu

Poslednú skúsenosť som nadobudol na juhu krajiny, na ostrove Mindanao. V provincii Bukidnon, medzi pôvodnými obyvateľmi žijúcimi v horách pozdĺž riek, som spoznal tradičného vodcu kmeňa, staršieho pána Minia. Keď s vďačnosťou a dojatím spomínal na amerického jezuitu, ktorý v ich dedine pôsobil vyše tridsať rokov, bolo to pre mňa silné svedectvo o hlbokej stope, ktorú môže zanechať jeden život v službe druhým.

Či týchto ľudí ešte niekedy stretnem, neviem. Možno sa naše cesty už nikdy nepretnú, no to, čím ma každé jedno stretnutie obohatilo, som si priniesol so sebou domov.

Podelenie sa o mo­ju skúsenosť z Filipín by som rád uzavrel slovami z básne Mojej vlasti, ktorej autorom je filipínsky národný hrdina José Rizal. Jeho verše presne vystihujú ducha tejto krajiny, ktorý zostáva vrytý v mojom srdci:

V hlbokom tichu tvojich hôr a polí,

kde vášeň s prachom predkov splýva,

tam hľadám stopu, ktorá menej bolí,

a pravdu, ktorá v tvojom srdci býva.

Ty perla mora, v tieni dlaní skrytá,

kde slnko ráno zlatý úsvit seje,

tvoj obraz v mojej duši jasne svitá,

keď vietor pieseň o slobode peje.

Buď pozdravená, zem, kde dýcha nádej,

kde v každom kvete tvoja krása drieme,

môj pozdrav letí k tebe stále ďalej,

kým v tvojom lone ticho nespočinieme.

Text a fotografie: Peter Buša SJ

Článok je prevzatý z časopisu Posol Božského Srdca Ježišovho (letné dvojčíslo 7-8/2026, s. 10-13).