Úcta k Ježišovmu Srdcu – svedectvo

Keď sú všetci členovia rodiny spojení aj úctou k Božiemu Srdcu

Ešte z detských čias si pamätám, že moji starí rodičia, jedni i druhí, mali doma obraz Božského Srdca. Bol zavesený v spálni či kuchyni, najčastejšie vedľa obrazu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. V tom čase to tak malo mnoho rodín a ja som to vnímal, hoci som úcte k Božskému Srdcu nie úplne rozumel. Skôr som bol živým svedkom toho, ako sa pri obraze Božského Srdca moji starí rodičia modlili. Väčšinou ruženec alebo deviatnik, prípadne modlitby z modlitebnej knižky. Tam som sa prvýkrát dostal aj do kontaktu s časopisom Posol, ktorý horlivo do našej rodiny doručoval brat môjho starého otca, jezuita Tonko.

V detskom veku som nejavil záujem čítať tieto knižky, časopisy či brožúrky, ale atmosféru u mojich prarodičov si pamätám. Boli to miesta modlitby, práce, stíšenia sa, radosti a dobroty. Až s odstupom času som si uvedomil, čo týchto ľudí formovalo, prečo aj napriek slabostiam, zlyhaniam či bolesti žili pekný život. Samozrejme, ich nenásilný príklad mal dopad aj na mňa.

Ako som dospieval, ťahalo ma to objavovať viac. Najpútavejšie boli knižky odložené u starých rodičov na povale. Niežeby sme doma nemali čo čítať, ale hrabať sa v niečom starom bolo oveľa vzrušujúcejšie. Vždy sme tam ako súrodenci našli nejaké zaujímavé knihy. V kuchyni našej starej mamy som sa skamarátil aj s Rádiom Lumen. Vysielanie z Vatikánu, vešpery zo Spišskej Kapituly, poludňajšie zamyslenie, sv. omša či ruženec… to všetko na mňa vplývalo. Doma sme ho tiež zvykli počúvať a postupne som si Lumen zapínal aj sám.

Práve cez rádio sme sa dozvedeli o púti Slovákov do Svätyne Božieho milosrdenstva v Krakove. Mama chcela ísť, aj súrodenci, pre mňa to bolo tiež atraktívne.

V Krakove som sa zoznámil s úctou k Božiemu milosrdenstvu. Začal som vnímať silu modlitby za seba aj za iných, korunka Božie ho milosrdenstva mi bola bližšia. Príbeh sestry Faustíny ma zaujal, osobitne slová, ktoré jej Ježiš zjavil, že akýkoľvek hriešnik je pozvaný čerpať z nekonečného prameňa jeho milosrdenstva.

Korunku sme sa začali doma modliť pravidelne. Obyčajne, keď som prišiel zo školy domov, s mamou sme sa porozprávali a o tretej sme sa zvykli pomodliť korunku.

Moja úcta k Božiemu milosrdenstvu sa rozvinula v spišskom kňazskom seminári. Tam som sa dostal k Denníku sv. Faustíny, k pobožnostiam k Božiemu milosrdenstvu a k pravidelnej modlitbe korunky.

Úcta k Božskému Srdcu mi bola zatiaľ neznáma, poznal som iba jeho vyobrazenie a prvopiatkové pobožnosti. Trochu som o Božskom Srdci čítal, ale až tak veľmi som sa oň nezaujímal. Pamätám si, akoby to bolo včera, že som so spolužiakmi (už sme boli vysvätení kňazi) stál pred seminárom. Zrazu okolo nás prefrčal na aute istý jezuitský páter. Keď nás zbadal, zavolal na nás, že má pre nás nejaké brožúrky. Každému z nás dal balík s niekoľkými knižočkami s názvom Láska Ježišovho Srdca. Hneď ma zaujal obal, pretože bol na ňom Ježišov portrét, ktorý som dôverne poznal z obrazu Božieho milosrdenstva, ale v Ježišovej hrudi namiesto lúčov bolo jeho Srdce. Brožúrky som si vzal, prelistoval, ale až takú pozornosť som im nevenoval.

Po nejakom čase, asi po roku, som v mojom kňazskom živote prežíval náročné obdobie. Vďaka Bohu, priateľom a rodine som sa z tejto krízy pomaly dostával. Vnímal som, že moje srdce sa potrebuje otočiť k Ježišovi. A práve táto brožúrka mi padla opäť do oka. S vierou som ju začal čítať. Pri denných adoráciách som nachádzal hĺbku v litániách a tie mi ukazovali na čnosti Ježišovho Srdca. Pomaly som začal vnímať, že Ježišovo Srdce je veľmi ľudské, úplne blízko každému z nás. Vďaka Ježišovej milosti môže každý z nás mať srdce ako On – živé, radostné… dokonca môže tvoriť veľmi blízke a zároveň čisté, hlboké vzťahy. O to som prosil, aby som mal čisté srdce ako Ježiš a jeho matka Mária.

Moje srdce sa premieňalo. S touto radosťou som sa chcel podeliť a nadchýnala ma myšlienka, aké by to bolo, keby celá naša rodina mala srdce ako Ježiš. Videl som, ako sa mnoho rodín háda, často najmä kvôli pozemkom. Nechcel som, aby to s nami dopadlo podobne. Tiež som si spomenul, ako sa moje sestry kedysi modlili s kamarátkami za budúcich manželov: „posúvali si“ navzájom deviatnik k sv. Júdovi Tadeášovi. Prišlo mi to ako celkom vhodný spôsob aj pre nás v rodine.

Spýtal som sa rodičov i súrodencov, či by sme sa mohli modlievať deviatnik k Božskému Srdcu aj s modlitbou zasvätenia rodiny Božskému Srdcu od sv. Margity Márie Alacoque. Keďže všetci súhlasili, začali sme.

Dnes je to už osem rokov, čo sa takto modlíme – deväť dní ja, potom deväť dní môj brat s manželkou, deväť dní moji rodičia, deväť dní moja sestra s manželom a tak ďalej… Stále niekto v tejto modlitbovej reťazi za našu rodinu pokračuje.

A skutočne môžem potvrdiť, že Božské Srdce je v centre našej rodiny. Až sa chvejem pri tom, ako to píšem, pretože nás veľa učí, premieňa a dáva nám silu vytrvávať v dobrom. Doslova sa plní to, čo sa modlíme v zasväcujúcej modlitbe: Božské Srdce Ježišovo, zaujmi prvé miesto medzi nami vždy, keď sa spolu zídeme; žehnaj naše duchovné i časné podujatia, rozožeň naše starosti, posväť naše radosti, zmierni naše trápenia.

Samozrejme, ako každý záväzok, tak aj modlitba deviatnika a modlitba zasvätenia sa Božskému Srdcu sú spojené s určitou formou premáhania sa – moji rodičia i súrodenci, najmä tí, čo majú deti, to môžu potvrdiť. Môj brat s manželkou mi však povedali: „To, že sa takto už osem rokov spolu modlíme – to, že každý z nás pravidelne vyslovuje túžbu, aby Božské Srdce vládlo v jeho rodine – považujem za malý zázrak. Nie v každej rodine by bol každý z dospelých súrodencov ochotný pravidelne zasväcovať svoju rodinu Božskému Srdcu.“

S mojím bratom samozrejme súhlasím. Som za tento dar veľmi vďačný. Pieseň „Lásky svätej ohnisko“ (JKS 503) sa v našej rodine stala neoficiálnou hymnou, ktorú si neraz pri rodinných stretnutiach spolu spievame. Dúfam, že nám Pán dá ešte dostatok síl a milostí zostať s jeho Srdcom pevne spojení.

Ján Mahút SJ

(Svedectvo vyšlo v časopise Posol Božského Srdca Ježišovho č. 6/2026)