Na slovíčko s pátrom Jánom Mahútom SJ

Má 36 a posledné dva roky prežil v medzinárodnom noviciáte v anglickom Birminghame. Po zložení rehoľných sľubov 6. septembra 2025 sa jeho domovom stala Trnava, kde sa venuje študentom Univerzitného pastoračného centra sv. Stanislava Kostku a duchovnej službe v jezuitskom kostole. Páter Ján Mahút, člen Slovenskej provincie Spoločnosti Ježišovej.

Cítiš sa medzi študentmi ako doma?

Priznám sa, že som doteraz priamo medzi univerzitnou mládežou nepôsobil, ale študentské prostredie je mi blízke. Keď som bol pred deviatimi rokmi vysvätený za kňaza, začal som učiť na cirkevnom gymnáziu v Levoči, kde mi bola zverená aj duchovná správa. Pomaly som mal možnosť vnikať do vnútorného sveta mladých ľudí a zároveň som si ešte živo pamätal na moje časy mladosti, keď sme sa s priateľmi združovali v mládežníckom zbore v domovskej farnosti v Dolnom Kubíne.

Národné stretnutie mládeže T22

Pri mladých som zostal aj naďalej, osobitne vo farnosti Zákamenné, kde som mal tiež na starosti mládež stredoškolskú i tú vysokoškolskú či pracujúcu. Zároveň sme tam zakladali skauting, ktorého jadrom boli práve títo mladí. Podobne tomu bolo aj v Kluknave, kde sa našli aj mladí animátori či skauti. Vždy som sa medzi týmito mladými priateľmi cítil doma, aj keď je to pre mňa doteraz výzva ako byť s nimi bratom alebo byť pre nich otcom.

Posledné dva roky si bol v Birminghame, predtým na farách na Spiši a Orave. Máš rád zmenu?

To je dobrá otázka. Nevedel som aké to je putovať z miesta na miesto, až kým som sa nesťahoval z môjho prvého pôsobiska. Kládol som si otázky typu: „A čo bude s tým, s tou, s takou a takou skupinou… bude ich mať kto viesť…?“ Môj priateľ kňaz mi dal na to vhodnú odpoveď: „Ty nie si Spasiteľ.“

Na vrchole Stohu, Malá Fatra

Tieto slová mi veľmi pomohli uvedomiť si, že akýkoľvek človek s ktorým som vo vzťahu, patrí Kristovi a nie mne. Začal som sa postupne odpútavať od ľudí a naväzovať sa na Ježiša. Cez adorácie, život s Ním sa mi Ježiš začal stávať centrom, resp. domovom.

Nie že by som nebudoval vzťahy s ľuďmi a nemal zázemie v rodine a v priateľoch, ale cez Krista v centre som spoznal, že ľudí si so sebou vziať nemôžem, ale Krista áno, aj keby som sa mal presúvať z jedného miesta na druhé. Keď som potom išiel na ďalšie z mojich pôsobísk, hneď v prvý deň som si zavesil pred seba kríž, ostal som pred ním v modlitbe a vedel som, že som doma.

S vysokoškolákmi z trnavského UPeCe

To isté som zažil aj v Birminghame, ba o to viac, že som prišiel do jezuitskej komunity. Podobne ako v slovenských komunitách, ktoré som predtým navštívil, som zažil prijatie a takú normálnosť, v ktorej sa cítim prirodzene. Teda, napriek migrovaniu z miesta na miesto mi je Ježiš a potom jezuitská komunita spolu s okruhom mojej rodiny a priateľov stabilným domovom.

Čo ťa pritiahlo k jezuitom?

Ako mladého tínedžera ma pútal svätý František, svätý Anton a svätý páter Pio. Dostal som sa k nim cez kapelu „Kapucíni & Stanley“, ktorých piesne som dôverne poznal. Všetkých spájala autenticita vo svojom povolaní a blízkosť ku Kristovi. Myslel som si, že rehoľa kapucínov je moja voľba. Nebol som si veru istý, ale túžil som sa stať kňazom.

Primície v Dolnom Kubíne, 2016

Po rozlišovaní mojom i predstavených ma prijali do seminára. Počas seminárnych rokov som sa dostal aj k ignaciánskej spiritualite, práve cez knihu od Jamesa Martina Jezuitský návod takmer na všetko, ktorá mi ukázala, že môj vnútorný svet súzvučí s tým Ignácovým. Túto spiritualitu som si vzal za svoju a čítal som si Ignácov životopis, dejiny jezuitov a tiež viac o spiritualite, osobitne o exámene.

Dovtedy som nepoznal jezuitov, iba strýka mojej mamy, Tonka Štyráka, s ktorým som sa o Ignácovi veľmi nerozprával, ibaže som v ňom videl príklad zapáleného rehoľníka.

V kruhu rodiny, 2025

Keď som bol pred diakonskou vysviackou, prišiel ma pozrieť na izbu v seminári môj bratranec, kňaz Janko Bystriansky. Doviedol so sebou svojho kamaráta, ktorý sa ma pýtal, ako sa pripravujem na diakonát. Rozprával som mu, že budeme mať duchovné cvičenia, ktoré nám bude dávať voľajaký jezuita. Až potom, po pár týždňoch, keď som prišiel na duchovné cvičenia, tým „voľajakým jezuitom“ bol práve ten kamarát môjho bratranca, Janko Benkovský.

Po skúsenosti s ignaciánskymi duchovnými cvičeniami som ich chcel absolvovať opäť. Už som bol nalomený stať sa jezuitom, ale som si nebol istý. Bol som vysvätený a počas kňazských rokov som zbieral rôzne čriepky, ktoré mi zapadali do mozaiky povolania. Misie, komunita, apoštolské preferencie, zápal za magis (viac), Božia sláva, exámen, duchovné cvičenia, spiritualita a najmä byť pridružený ku Kristovi ako jeho spoločník, ma smerovali k Spoločnosti Ježišovej. Potom som už nemohol odolať. 🙂

So skautmi zo Spišskej Novej Vsi – Trenčín, 2022

Si skaut, pomáha ti to ako kňazovi?

Môj skautský sľub som skladal 24. júna 2014 na 25. výročie môjho krstu. Ešte som vtedy kňazom nebol, ale skauting som bral ako žitie kresťanstva v praxi popri všestrannom rozvoji osobnosti. Nechcel som žiť „gaučové kresťanstvo“ a práve skauting bol pre mňa znamením prekonávania sa a púšťania sa aj do náročnejších výziev. Skauting doteraz beriem ako súčasť mojej identity. V kňazstve podporuje hlavne moju rolu misionára – vychádzanie za hranice môjho ja, mojej komfortnej zóny, mojej krajiny a kladenie si otázky ako náš zakladateľ skautingu Baden Powell: „Čo môžem v živote darovať?“

S mladými zo Zákamenného, 2020

Čo ťa najviac teší za deväť rokov kňazskej služby?

Radosť z toho, ako Boh koná v živote človeka, najmä pri svätej spovedi, keď mu dáva čisté srdce, a pri Eucharistii, keď z jeho vnútra tvorí rozkvitnutý raj a ja môžem byť toho svedkom.

Čo by si zaželal študentom v Trnave, ku ktorým si poslaný?

Milí moji mladí priatelia, prajem vám, aby ste si nenechali ujsť prítomný okamih, zakúsili a uverili v Lásku, akou nás miluje Boh a veľkodušne na ňu odpovedali vo vzťahoch, v štúdiu i v službe, aj keď to nebude vždy perfektné a neobídu vás zlyhania. Sme krehkí, no napriek tomu s nami Boh neprestal počítať.

Za rozhovor ďakuje Jozef Bartkovjak SJ

Foto: osobný archív J.M.