Slovenský jezuita sa hlási z Filipín

„Možno pre svet je táto oblasť perifériou, ale pre Boha sú tieto miesta a títo ľudia v centre pozornosti.“ Takto vyjadruje svoje prvé skúsenosti z Filipín páter Peter Buša SJ (42). Od septembra sa nachádza v Manile, kam sa prišiel prehĺbiť v rehoľnom povolaní na záver formácie, ktorá u jezuitov trvá viac ako desať rokov. V poslednom období bol rektorom Kostola Najsvätejšej Trojice v Trnave, teraz sa na pol roka stal členom medzinárodnej jezuitskej komunity tretej probácie (terciátu) v Manile. 

Ako si sa aklimatizoval? Zažívaš prekvapenia?

Prešiel už mesiac, odkedy som prišiel do Manily na Filipínach. Priznám sa, že spočiatku úplne všetko pre mňa bolo nové a iné: tráva, dážď, ľudia, jedlo… Všetko som obdivoval, všetkému sa divil. Prvé dni boli pre mňa ako sen, byť tu, na opačnom konci sveta, v Ázii, na Filipínach. Som za všetko každý deň nesmierne vďačný, vychutnávam si každý okamih a prijímam ho ako dar a teším sa z neho.

V komunite medzinárodného terciátu si jediný Európan?

Terciát v Manile má svoju dlhoročnú tradíciu, každoročne je skupina obmedzená na desať jezuitov. V podstate sme celkom pestrá zostava. Z Ázie sú dvaja spolubratia z Indonézie a dvaja zo Srí Lanky. Z afrického kontinentu sú dvaja jezuiti zo Zimbabwe. Potom jeden americký spolubrat a za Európu som tu ja a jeden francúzsky jezuita.

Atmosféra medzi nami je dobrá, bratská a každý deň sa delíme o mnohé skúsenosti z nášho ignaciánskeho života. Každý už niečo zažil, niečím si prešiel a tiež pochádza z iného kultúrneho kontextu, dokonca aj spolubratia z tej istej krajiny majú iné kultúrne alebo jazykové pozadie.

Máš možnosť vidieť prežívanie viery na Filipínach. Čo ťa najviac oslovuje?

Filipíny si považované za najväčšiu katolícku krajinu Ázie – takmer 80 percent populácie. Kostoly alebo kaplnky sú na každom rohu, v domoch ľudí nesmie chýbať nejaký svätý obrázok a veľmi populárne sú sošky svätých. A samozrejme, ich veľká úcta k Panne Márii a jej krásne vyzdobené sochy v kostoloch stoja za obdiv.

Zatiaľ z toho, čo som mal možnosť zažiť, ma ich prejav viery celkom prekvapuje. V chudobnejších častiach je veľmi jednoduchá, tešia sa, keď ich kňaz po omši pokropí svätenou vodou.

Veľkým povzbudením bolo pre mňa stretnutie s biskupom Pablom Virgiliom Davidom, alebo ako ho tiež volajú, kardinál Ambo. Je to kľúčová postava nielen na Filipínach, ale aj v rámci celej Ázie. Je známy ako otvorený kritik „vojny proti drogám“ bývalého prezidenta Rodriga Duterteho.

V dôsledku svojich postojov dostával aj vyhrážky smrťou, ale neprestal sa zastávať obetí násilia. Jeho pôsobenie v diecéze Kalookan, ktorá zahŕňa chudobné a zraniteľné komunity v mestách Caloocan, Malabon a Navotas, je charakteristické aktívnym úsilím o misijnú cirkev a prácou na periférii, v súlade s výzvami pápeža Františka. Jeho svedectvo ma veľmi povzbudilo a dodalo mi odvahu.

Už ťa z Manily vyslali aj na misiu k ľudom v podmienkach chudoby. Aké to bolo?

Všetci desiati jezuiti na probácii sme strávili necelých desať dní v už spomínanom meste Caloocan. Nebola to misia, išlo skôr o to, aby sme mali skúsenosť zo života medzi chudobnými a ľuďmi na okraji spoločnosti. Každý z nás býval v jednej rodine, ktorá ho prijala. Bolo to niečo nové pre každého z nás.

Ja som sa ocitol v rodine mladých manželov, ktorí mali jedného malého syna. Neboli chudobní, keďže obaja mali dobrú prácu, no ostali žiť v tomto chudobnom meste. Boli veľmi milí a pohostinní, cítil som sa v ich malom dome dobre a prijatý. Bývali len v jednej izbe, za ňou malá kuchynka a WC. Oni spali na matraci na zemi, ja nad nimi, keďže posteľ bola poschodová.

Mesto Caloocan bolo pre mňa iný svet: domy, ulice, špina, chudobní ľudia. Niekedy som si pripadal ako v zlom sne a čakal, kedy sa prebudím. Prosil som, aby som tu vedel byť, prijať to a spoznávať v tom Krista. Ľudia, ktorých sme stretávali v misijných staniciach boli milí. Keď sme boli vonku, veľmi intenzívne som vnímal prostredie, ľudí, ulice a špinu, domy, dopravu, životný štýl ľudí. Bolo to veľmi silné.

Najsilnejšie momenty pre mňa boli: návšteva väznice pre mladistvých a delenie stravy pre chudobné deti. Táto skúsenosť ma veľa naučila. Určite aj novú encykliku pápeža Leva Dilexi te budem čítať v inom svetle. To, čo som si uvedomil, je, že možno pre svet je táto oblasť perifériou, ale pre Boha sú tieto miesta a títo ľudia v centre pozornosti.

Máš pred sebou 30 dní duchovných cvičení. Tešíš sa? Ako by si vysvetlil zmysel terciátu?

Formačné obdobie terciátu sa zvykne nazývať aj druhým noviciátom. Naše konštitúcie nazývajú toto obdobie aj školou vôle a srdca. Je to čas, keď sa po intelektuálnej formácii a po skúsenosti v apoštoláte môžeme opäť zastaviť v tejto škole a lepšie sa pripraviť na službu iným, s pohľadom upretým na nášho Pána.

Tridsaťdňové duchovné cvičenia sú súčasťou tohto formačného programu. Každý jezuita ich absolvujeme dvakrát. Prvý krát v noviciáte a druhý krát v terciáte – preto sa hovorí o „druhom noviciáte“. Je to čas, na ktorý sa ja osobne veľmi teším a je to aj srdcom tohto formačného obdobia. Absolvujeme ich v exercičnom dome v Novaliches, kde sa okrem iného nachádza aj noviciát Filipínskej provincie.

Čo by si odkázal na Slovensko ľuďom, ktorí ťa poznajú, alebo aj iným?

Najviac zo všetkého, aby boli vďační za každý deň a za všetko, čo máme na Slovensku. Aby nezabúdali na Boha a na to, že všetky dary a dobrodenia pochádzajú od neho. Ešte chcem poprosiť o modlitby, hlavne počas duchovných cvičení, ktoré začneme 27. októbra.

Za rozhovor ďakuje Jozef Bartkovjak SJ

Foto: Archív P.B.