Štyri otázky pre najmladšieho slovenského jezuitu

Samuel Gerčák pochádza od Bardejova, má 21 rokov a v súčasnosti je najmladším slovenským jezuitom. Pred záverom jeho päťtýždňového „apoštolského experimentu” v Trnave sme ho požiadali o krátky rozhovor pre náš portál jezuiti.sk.

Samuel, už druhý rok si v medzinárodnom jezuitskom noviciáte v Birminghame. Mohol by si v skratke prezradiť, čo ťa pritiahlo k jezuitom?

Zvyknem hovoriť, že ja som si to nevybral, ale to povolanie si vybralo mňa. V roku 2021 som začal veľmi intenzívne uvažovať o kňazskom povolaní, pretože som vnímal, že ma Boh k tomu volá, cítil som taktiež, že by som išiel skôr do rehole ako do diecézy, ale nevedel som kam. Až jeden augustový večer, keď som si čítal časopis spišskej diecézy, natrafil som na článok, ktorý bol o jednom kňazovi. A zrak mi padol na slovo „noviciát“. V tom momente som počul hlas, ktorý mi dal odpoveď na moju otázku: „Chcem ťa v reholi“ – spýtal som sa akej – „Jezuiti“. V tom čase som žiadneho jezuitu naživo ani nevidel. : )

Ale keďže tú myšlienku som mal naďalej v hlave, tak som sa skontaktoval s o. Petrom Sabolom, ktorý bol vtedy promótor povolaní, a stretli sme sa prvýkrát v septembri v prešovskom Exercičnom dome. Takou pikoškou je, že sme sa stretli iba pár dní potom, čo pápež František ten dom navštívil, keď bol na Slovensku. Povedal som o. Petrovi o svojej situácii a on ma pozval na víkendovku o rozlišovaní povolania, ktorá bola na Trlenskej chate. Po tej víkendovke som ich začal pravidelne v Prešove navštevovať, chodiť na duchovné rozhovory, omše atď., až som postupne rozlíšil, že sa chcem touto cestou uberať. A tak som poslal v máji 2022 žiadosť. Bol som na examináciách a prišla mi kladná odpoveď s tým, že do noviciátu nastúpim v auguste 2023.

So spolunovicmi v Birminghame

Vyše mesiaca si prežil v jezuitskej komunite v Trnave. Aké skúsenosti si odnášaš?

Účelom tohto experimentu bolo spoznať komunitný a pastoračný život v praxi. Keďže naše rehoľné povolanie je o tom byť tu pre ľudí, tak aj ja som do Trnavy išiel s tým, že tento experiment nie je o mne, ale o ľuďoch, ku ktorým som poslaný, a že dávam celý tento čas do Božích rúk, aby viedol moje kroky každým dňom. A tak sa aj stalo. Či už to bolo v komunite, alebo v Centre pomoci pre rodinu alebo v UPeCe. Stretol som sa s veľkým prijatím a bolo to pre mňa veľmi obohacujúce – či už rozhovory s ľuďmi, alebo práca alebo hoci len obyčajné stretnutie a pozdrav. Videl som Boha vo všetkých veciach a preto som sa tu cítil ako doma. : )

S dobrovoľníkmi v Centre pomoci pre rodinu v Trnave

Vraciaš sa do Birminghamu. Kto tvorí vašu medzinárodnú komunitu a čo ti v noviciáte dáva najviac radosti?

V noviciáte nás je momentálne 12 novicov z 5 krajín. V prvom roku sú traja Česi, jeden Angličan, dvaja Francúzi. V druhom roku sme dvaja Slováci, jeden Čech, jeden Angličan, jeden Holanďan a jeden Francúz. Okrem toho sú s nami šiesti jezuiti, ktorí nás formujú. Napriek tomu, že som nikdy predtým nežil na dlhší čas mimo domu a ešte v cudzej krajine s toľkými rôznymi ľuďmi, tak som sa nikdy necítil ako cudzinec. Cítil som domov, a to vďaka tomu, akých ľudí mám okolo seba, že sme ako jedna rodina, že sa vieme navzájom povzbudiť a podržať, a že je z toho miesta cítiť Božieho ducha.

So staršími spolubratmi v Senioráte Spoločnosti Ježišovej v Ivanke pri Dunaji

Čo by si odkázal tomu, kto v hĺbke cíti, že Pán ho volá k zasvätenému životu a premýšľa nad jezuitmi?

Keď mi prišli prvýkrát vnuknutia na kňazský život, tak som dostal strach a odmietal som to. Ale zároveň som vedel, že by bolo nerozumné sa tomu vzpierať, ak je to Božia vôľa. A tak som povedal Bohu, že cítim volanie ku kňazstvu, avšak nemám odvahu a nie som pripravený urobiť tento krok: ale ak je to tvoja vôľa, tak ma veď a daj, aby som v správny čas urobil správne rozhodnutie.

Preto, ak niekto cíti volanie k rehoľnému životu v Spoločnosti Ježišovej, ale cíti strach a neistotu, nech to otvorene odovzdá Bohu, nech mu úprimne povie čo má na srdci a nech mu zdôverí do rúk svoj život, pretože Boh vie najlepšie, ako má postupovať a kedy je správny čas odhaliť človeku to, čo potrebuje a pomôže mu urobiť ten dôležitý krok k tomu, aby sa niekam posunul. Lebo aj ja som sa rozhodol ísť za Božím hlasom a nie vždy to bolo jednoduché a bez problémov, ale Boh ma nikdy neopustil a kráčal po ceste so mnou.

Medzi vysokoškolákmi v jezuitskom kostole v Trnave

Počas svojho pobytu v Trnave sa Samuel podelil so zážitkami z noviciátneho pútnického experimentu. S dvojicou spolunovicov putovali 33 dní pešo z írskeho Knocku do oblasti severoírskeho Belfastu. Putovali bez jedla, bez peňazí a bez mobilu, odkázaní na Božiu prozreteľnosť prostredníctvom dobrých ľudí, ktorých stretnú na ceste. Svoje svedectvo porozprával na vysokoškolskej svätej omši v Jezuitskom kostole v Trnave 13. novembra 2024, na sviatok sv. Stanislava Kostku, patróna novicov, ako aj patróna trnavského Univerzitného pastoračného centra. Svedectvo prinášame v improvizovanom zvukovom zázname:

Pripravil: Jozef Bartkovjak SJ